Pozerala sa na svet okolo seba. Videla to, čo pred tým bolo jej očiam neviditeľne. Lúka a koľajnice. Obraz jej srdca. Zdvihla žltú dlhú sukňu, napila sa kávy a utekala. Utekala. Utekala na miesto jej stretnutia s kreativitou. Miesto kde sa jej prihovárala krása. Miesto, kde jej kreativita ožívala a plnila jej vnútro obrazmi. Obrazmi ľudí, ktorých milovala. Alebo sa aspoň odvážila milovať? Milovať spôsobom, akým vie len ona. Skúmať svety ľudí, ktorí ju obklopovali. Byť v údive. Nechať sa unášať ich svetmi, po tom túžila. Snívať s nimi ich sny, túžiť po veciach s nimi. Áno to vedela a robilo ju to šťastnou.
Zadul vietor. VIETOR. Tak jemne sa jej dotkol tváre a poihral sa s jej vlasmi. Stratila spleť myšlienok. Sedela na MIESTE STRETNUTIA S JEJ KREATIVITOU. A toľko uvažovala, že úplne zabudla, kde sa nachádza. Tam v diaľke sa črtala veža. Veža, miesto jej divokého sveta, jej mladosti, jej nádherných spomienok. Bosými nohami sa dotýkala neba. Utekala po lúke až k veži. Bola tam. Skutočná. Dotýkala sa jej murou. Boli nasiaknuté spomienkami. Jej spomienkami. Jeho spomienkami. Spomienkami veci, ktoré už nie sú.
Zabudla na seba, ale predsa sa tam našla. Dýchala vzduch, ktorý len tam vonia trávou. “Ach, Genius Locci cítim ťa tu” …Chytila si žltú sukňu a bežala naspať po lúke domov. DOMOV. Pod stan, ktorý tvoril celý jej svet.
Zaspala.
