Smútok. Nekonečný smútok obklopoval jej svet. Svet jej srdca a emócií. Sedela v malej útulnej izbe a bola naplnená beznádejou . Netúžila po ničom. Bola kreatívna, ale veľmi smutná. V jej vnútri boli nanosí bolesti napadané za posledné roky. Tie straty jej srdce už nezvládalo. Chcela dať nádej svetu. Ale kto dá nádej jej. Jej srdcu .
Túžila, aby niekto pochopil jej svet. Bola tu návšteva. Návšteva, ktorú ju všade prenasledovala. Podnecovala jej myšlienky a ponárala jej srdce do smútku. Ale to nebol smútok, ale pán Smútok. Nebála sa žiť. Bála sa nepochopenia. Bola obklopená knihami, ktoré milovala. Pohlcovaná príbehmi iných . Chcela zabudnúť na návštevu, ktorá tu stále bola.
Otvorila knihu a návšteva si sadla ku nej. Cítila ju. Tam vnútri. Hlboko. Čítala príbeh ženy, ktorej umrel manžel, a aby sa vysporiadala zo smútkom začala písať román. Vyhrala medzinárodnú literárnu cenu. Usmievala sa nad týmto príbehom. Aj ona túžila písať. Ale bola tu návšteva. Tak len čítala. Čítala príbeh o mužovi, ktorý túžil celý život navštíviť Nórsko. A splnilo sa mu to. Ostal tam žiť. Aj ona túžila ísť do Nórska, ale bola tu návšteva.
Odbila tretia hodina a ona stále čítala. Bola tu návšteva. Už ani čítať nechcela. Spánok pomaly prichádzal a usádzal sa jej na tvári. Zaspala. Snívalo sa jej. Sen, ktorý prišiel do jej života náhle. Človek, ktorý prebudil jej kreativitu sa znova prechádzal po jej boku.
Zobudila sa. Bola ešte tma. Nebolo ešte ani 5 hodín. Prevalila sa na druhý bok. Prezerala si detaily svojej izby. Zrazu si niečo uvedomila. Návšteva tam je, ale sa vzdialila.
Už nemohla zaspať, premýšľala a v hlave si preberala verše novej básne, ktoré túžila napísať. Začalo svitať. Jemný lúč raného slnka jej zasvietil do izby. A vtedy sa rozhodla. Ona už s návštevou žiť nechce. Zobrala telefón a vytočila: „Halo“ , ozval sa rozospatý hlas.“
„Potrebujem sa porozprávať. Potrebujem pomoc.“ Rozplakala sa. Jej slzy ju však neťažili. Lebo vedela, že návšteva odíde.
