Niektoré čílske psy vyzerajú dosť hrozivo: miešanec vlčiaka, špica a neurčitého chlpáča - jeho najbližšou podobou je asi pes baskervilský. Napriek strašnému výzoru čílsky pes nikdy nespraví okoloidúcemu nič, pokiaľ ho nepodkušujete. K ľuďom je osobitne zdvorilý. Ľahne si k vám, poobzerá si vás, prejde okolo vás, ale nikdy sa nevtiera. S vychovaným domácim psiskom, ktorý na vás vyskakuje a dotieravo havká nemá nič spoločné. Keď ho miestny ujec kopne do brucha, aby nezavadzal, potulný pes ani nezaskučí, neprotestuje, len sa spôsobne uhne a súhlasne pozrie na ujca - že však áno, bola to jeho chyba, trošku sa pozabudol a pľantal sa pod nohy.
Pred začiatkom našej cesty do Čile bolo v pokynoch pre cestovateľov uvedené, že sa máme dať zaočkovať proti besnote, pretože v Čile je veľa potulných a nebezpečných psov. Potulných psov je tam skutočne veľa - Čiľania mláďatá nikdy nezabíjajú, aj keď sa ich narodí tucet. Odchovajú ich, kým sa vedia postarať samé o seba a pustia na ulicu. A psom sa na ulici veľmi páči, domáce psi za plotmi len závistlivo brešú...
Čílske psi sa zdržujú radi tam, kde aj ľudia. Pred kaviarničkami (hoci kávu zvyčajne nepijú), v parku pri lavičkách (lavičku slušne nechajú voľnú pre starších ľudí), pred obchodom (vždy sa im niečo ujde, hoci ľudia ich nekŕmia a kradnúť je pod ich úroveň) a dokonca chodia aj do kostola. Vojdú móresne, ako všetci slušní veriaci ľudia, nehavkajú, netlačia sa. Sadnú si do stredu kostola a sústredene počúvajú, aby im neušlo ani slovko z kázne. Keď sa im niečo obzvlášť pozdáva, tak len súhlasne zastrihajú ušami. Skrátka čílske potulné psi sú uhladené, kurtoázne a veľmi slušné tvory, radosť byť v ich spoločnosti. Precestovali sme celé Čile, boli s nimi milé chvíle... (prosím básnikov, aby nehodnotili lingvistickú úroveň tohto "rýmu", to je len tak akože na záver. )
