Na kruhovom objazde pred tunelom stálo niekoľko policajtov. Vidiac našu poznávaciu značku, policajt nám ukázal na odstavné parkovisko, kde sme museli zastať. Na parkovisku už stálo niekoľko áut, všetky mali poznávacie značky zväčša krajín východnej Európy (Litva, Lotyšsko, Estónsko, Maďarsko). Aby som bola spravodlivá, stáli tam aj 2-3 autá s nórskou značkou, z ktorých však vystupovali počerní „Nóri“. Prišiel k nám mladý zachmúrený policajt a spustila sa paľba otázok:
- Odkiaľ ste? Kam idete? Kde budete bývať? V hoteli alebo inde? A kde budete spať v Oslo? (odpovedali sme popravde, že u priateľov) Tí priatelia sú Nóri? A načo ste prišli do Nórska? Kde presne pôjdete z Osla?
Na otázku kam pôjdeme, som slávnostne vytiahla štyri vzorne popísané strany s našim itinerárom, kilometrážou, časmi, príjazdom/odjazdom, názvami miest, časmi, kedy premáva kompa...
- Nech sa páči, tu môžete podrobne sledovať náš pohyb po vašej krajine, odpovedala som zdvorilo, dúfajúc, že chlap dá pokoj a konečne nás pustí, aj tak sme prichádzali dosť neskoro.
Chlapíkovi sa to nepozdávalo, zrejme si myslel, že sme mimoriadne prešibaní a inteligentní zločinci, ktorí si dopredu pripravili takýto výborný trik na oklamanie. Papier zaniesol kolegovi, ktorý ho podrobne študoval. Aj on sa vybral k nám a celá procedúra začala znovu...
- Odkiaľ ste? Kam idete? Kde budete bývať? V hoteli alebo inde? A kde budete spať v Oslo? Atď.
Vrcholom rozhovoru bola otázka, kde pracujeme, čo robíme a koľko zarábame. Takto si nás nepodávali ani v USA, keď sme po mesiacoch cestovania po Južnej Amerike prešli prvýkrát s batohmi ich hranice. Len statný chlap sa nás s úsmevom spýtal, či sme v USA prvýkrát a zaželal nám veľa šťastia. Dokonca si takéto rozhovory nepamätám, ani keď sme sa za komunizmu triasli na hraniciach v aute, kde sme mali za sedadlom schovaný slnečnicový olej z Maďarska a náboženskú literatúru.
Videla som, ako vo vedľajšom aute nešťastníci z Litvy vypratávajú kufor auta a čakala som, kedy budeme musieť na zem vyhádzať veci aj my, so stanom, spacákmi a všetkým vercajchom, ktorý sme niesli so sebou. Nakoniec naše veci nechali na pokoji.
Nórsko je členom Schengenu, tak ako aj my, alebo chudáci Litovci, ktorých veci sa váľali na zemi. Schengenský priestor znamená priestor bez hraníc, kde sa kontrolujú len vonkajšie hranice EÚ. Podľa Európskej komisie, prechod medzi hranicami štátov by mal byť identický, ako prechod medzi jednotlivými regiónmi v krajine. Policajné kontroly sú povolené, ale len v prípade, ak nie sú ekvivalentné hraničným kontrolám, jasne sa od nich odlišujú účelom a povahou otázok. Policajné kontroly podľa správy Európskej komisie sú oprávnené, ak ide o bezpečnostné riziko, alebo cezhraničnú kriminalitu. Tieto policajné kontroly však musia byť založené na faktických informáciách, ktorými polícia v tom čase disponuje. V opačnom prípade je to porušenie Kódexu Schengenských hraníc. Áno, môžeme namietať, že Nórsko sa len chráni pred nelegálnou prácou a prisťahovalectvom... Ak však Nórsko chce naďalej byť členom Schengenu, tieto problémy, ktorým čelia aj iné krajiny, (Rakúsko, Švédsko...), si musí vyriešiť inými opatreniami, nie kontrolou turistov pri hraniciach.
Európska komisia sa na svojej stránke hrdo vystatuje, že Schengenský priestor bez hraníc, je jedným z najväčších výdobytkov pre občanov EÚ. Zdá sa však, že len pre niektorých a stále je tu východ, kde žijú občania druhej kategórie, ktorých treba na hranici poriadne prevetrať a povyhadzovať im kufre.
A aby neostalo len pri bedákaní tu na blogu, sťažnosť posielam aj novému dezignovanému komisárovi pre vnútorné záležitosti – Grékovi D. Avramopoulosovi a nášmu ministrovi Lajčákovi. Vopred ďakujem za kladné vybavenie žiadosti v riadnej lehote, dúfam, že to nebude tak, ako spieva Lasica „odpovedali mi už za rok, že nemám ten nárok“.
PS: Ináč bolo pekne
