Štát je veľmi zvedavý: ako sa volala moja matka rodným menom, ako sa volá teraz, ako sa volá otec, akú mám prezývku... Zoberiem si lístoček a píšem, píšem všetko do toho tlačiva. Píšu aj ostatní v plnej čakárni. Najluxusnejším artiklom je pero, ten, kto ho má, je frajer. Register poskytuje iba tlačivá, ani jedno erárne pero. Mám tri perá, ľudia by mi prepustili pre pero aj svoj poradový lístoček, veď bez vypísaného tlačiva sa nepohnú. Pri okienku odovzdávam občiansky preukaz. Pani úradníčka si údaje z občianskeho preukazu naťuká do počítača. Všetko sedí. Predpokladám, že inteligentný počítač by jej mohol povedať aj to, čo som musela písať do toho tlačiva: akú mám prezývku (napríklad Viktor Čistič), alebo aké je rodné meno mojej matky. Keď to funguje inde (v banke prídete s občianskym, pani ho prejde čítačkou na klávesnici a všetky moje osobné informácie má pred sebou), prečo by to nemohlo fungovať aj na štátnom úrade, najmä keď štát investuje každý rok desiatky miliónov z našich peňazí do informatizácie verejnej správy.
Úlohu tlačív v dobe manuálnej nijako nespochybňujem, chápem, že ak si pani musela dohľadať ručne všetky informácie v nejakých šanónoch, tlačivo sa zišlo. Ale dnes?
Pani za okienkom sa spokojne pozrie na vyplnené tlačivo, buchne naň pečiatku, tlačivo odkladá do kastlíka. Hotovo. Vytlačí mi nový papier z počítača. Môj výpis nesiem na súd - áno, na súd, ktorý tresty udeľuje. Namiesto toho, aby sa vytvoril systém, v ktorom by si súdy mohli pozerať v registri trestov tresty, ktoré udelili, štát radšej pošle občana. Však nech si zoberie dovolenku a prejde sa.
Tak som sa prešla. Hlásim, že na úradoch všetko v poriadku, tlačivá sa poctivo plnia, úradníci pracujú ako mašinky, po Kaliňákovej reforme ani stopy. Všetko ide, ako má, to znamená po starom.
