Hľadajú útočisko, istotu, podporu. U tých "hore" i u nás, ktorí len musíme sedieť doma a dodržiavať opatrenia.
Nie je to tak dávno, čo sme im tlieskali z okien. Dnes? Pohľad verejnosti sa nútene presúva inam. A nie je to smerom k obsadeným nemocničným lôžkam.
Hlas skutočných obetí, zdá sa, počuť stále slabšie. Zaniká v hlučnom víre iných hlasov. Tých, ktoré zaznievajú na tlačových besedách, v komentároch na sociálnych sieťach. A treba povedať, že ich autori toho narozprávajú. Raz plačú, potom urážajú, potom sa urážajú. Ako opustené deti bez dozoru.
Zdá sa, akoby sme na pozadí pandémie bojovali ešte s iným „vírusom“. Možno ešte smrteľnejším. Takým, čo neochromuje primárne pľúca, ale mysle a srdcia a dusí všetkých a všetko naokolo. Viaže sa na ego, spôsobuje stratu sluchu a vnútorne rozleptáva celú spoločnosť.
Na rozdiel od Covidu-19 však naň neexistuje hromadný liek, od ktorého by sme si mohli sľubovať kolektívnu imunitu. Vakcínu na túto chorobu musí totiž každý vyvinúť v laboratóriu svojho vlastného vnútra. Prvý dôkaz toho, že skutočne funguje bude, že budeme schopní opäť DOBRE počuť. Tých, ktorých teraz takmer nepočuť.
