Keď som bola malá, chodila som na kolotoče. Zbožňovala som, keď k nám prišli raz za rok, to bola udalosť. Ulicami, ihriskami a detským krikom sa roznieslo, že "Už sú tu!" a s úsmevom a napätím sme pýtali od mamy drobné aspoň na dve jazdy. Malý retiazkový bol pre nás menších a veľký, tam smeli len väščie staršie deti. Závidela som staršej sestre, že ona už môže a pritom som si predstavovala tú výšku, do ktorej by ma to vynieslo. Bola tam polka mestečka, všade detúrence, biele, rómske aj s českými, ktoré kočovali so svojimi rodičmi - kolotočiarmi. Kto sa skamarátil s deckom od "kolotočárov", bol frajer, lebo vždy mu dali nejakú tú jazdu zadarmo. Cukrová vata a hotdogy voňali vzduchom, na strelnici bolo plyšákov menej a menej a nám by sa chcelo voziť aj celý život.
Teraz už len kuknem na to miesto, kde sa skladali každú jar a ani neviem, či ešte chodia. Ostala len spomienka na pekné zážitky zo sveta kočovných. Vždy ma budú fascinovať cirkusári a kolotočiari.
V týchto mojich krásnych mladých časoch ma pokúša myšlienka urobiť niečo šialené a nezvyčajné. Je to vzrušenie z adrenalínu, čo ma otravuje. Poznáte pocit svrbenia v končatinách, syndróm nepokojných nôh, že mik mik pod stolom a nervozita za rohom? Tak to mám aj ja a je to len signál, že už "NEKECAJ, ALE VYKONAJ". Áno, chcem letieť medzi oblakmi oranžovofialovej oblohy, pokecať s lietajúcimi kolegami, ako tu hore a potom sa vrátiť späť na zem. Chcem zažiť silné otrasy bum bum v srdci a mať nadpozemský, vzdušný, modrý, nadčasový, božský pocit. Neviem si to inak predstaviť. Okrem toho, žeby ma mohol trafiť od toľkého vzrúša šľak a dopadla by som nie moc dobre. Všetko má svoje riziká, ale vysvetľuj bláznovi, že je to nebezpečné. Tu to nemá miesto a ja sa už vidím možno aj s partiou hore ( ak sa podarí presvedčiť a dovliecť) ako oslavujeme narodky a na veľa zdravia a šťastia skáčeme do prázdna...a padááááme a padááááme....
Stačí len naškrabať pár tisíc a splniť si sen. Nič mi v tom zatiaľ nebráni (okrem tých bankoviek), tak parašutizmu a "zdravému rozumu" zdar!..:)
