Keby mi niekto povedal pred piatimi rokmi, že budem v snehu a fujavici chodiť každý deň k veterinárovi so zajacom na antibiotiká, veľmi škaredo by som ho vysmiala. Bola som vychovaná racionálnym spôsobom, čo sa zvierat týka. Od malička som sledovala párenia králikov, ale aj odieranie ušiakov a vždy som to brala podľa hesla: „Chová sa to, aby sme mali čo jesť." No keď som dostala Zvončeka, môj cit sa z hrubého motúza začal stenčovať a zjemňovať, až bola s neho tenučká hodvábna nitka lásky ku všetkému živému.
Zvonček bol neplecha a veľakrát ma rozzúril takmer do nepríčetnosti. Ani sa nedá spočítať, koľko ráz som prala periny, ktoré ocikal, tepovala matrace i koberec, ale zakaždým som to preglgla. Jedného pekného rána mi Zvonček prehryzol nabíjačku od mobilu, vtedy som myslela, že ho zahluším, no spravila som s ním len poriadny krik a odvtedy sa nikdy nepustil do žiadneho káblu.
Raz večer som odbehla na WC a keď som sa vrátila, nemohla som toho pobehaja nájsť. Hľadala som za skriňou, pod posteľou, v posteli... a nikde nič. Až napokon po dlhom vyvolávaní vyskočil z poodchýlenej skrinky. Keďže mal záľubu hnevať ma tým, že kdečo ocikal, s obavami som kontrolovala oblečenie, či nepadlo za obeť. Neocikal nič, ale vyhrýzol mi dve veľké diery do nohavíc...
Okrem týchto výčinov, bol Zvonček ozajstným postrachom pre všetkých chlapov, ktorí mi vkročili do izby. Bol agresívny, skákal, vrčal a hrýzol. Môjho snúbenca ako-tak rešpektoval, ale aj jemu zo dvakrát otlačil hlodáky do nohy. Vždy som si myslela, že môj nastávajúci Zvončeka nemusí. No včera sa zaleskli slzy aj v jeho krásnych modrých očiach, a to znamenalo pre mňa viac, ako tisíce slov, z ktorých by sa dal napísať román. Povedal mi, že ani neviem ako mu bolo smutno, keď prišiel do izby a klietka bola prázdna... Znovu sa mi oči zalievajú slzami, ešte mi nestihli odpuchnúť od včerajšieho plaču...
Ak niekto ohŕňa nos a pohŕda plačom nad smrťou domáceho maznáčika - aj ja som bola taká. Ale keď má človek to nevinné nemé stvorenie stále pri sebe a toto zviera je na neho úplne odkázané, akýkoľvek cit sa zmení na lásku. Vždy som mala rada zvieratá, ale za tie štyri roky ma Zvonček naučil milovať ich, vážiť si ich. Naučil ma božskej trpezlivosti, keď celé noci obhrýzal klietku a keď som ho pustila tak mi neustále skákal do postele. Naučil ma zodpovednosti - každé ráno som mu musela dať jesť a piť, lebo bol úplne odkázaný na mňa. Musela som mu vyčistiť klietku, kvôli hnačkám som ho veľa ráz kúpala a keďže zatiaľ nemám deti, on sa stal mojím „dieťaťom". Keďže sme si ho už z obchodu priniesli chorého, chodila som s ním často veterinárovi a na jeho liečbu, ktorá aj tak nepomohla som minula toľko peňazí, že by som si mohla kúpiť celý chov. Ale nevadilo mi to. Bola to živá bytosť, ktorá potrebovala pomoc. Do srdca sa mi zaryla myšlienka, že nemáme právo rozhodovať o smrti iných bytostí, aj keď nevedia rozprávať, pretože aj v ich hrudi bije srdiečko a my nie sme stvoritelia, ktorí rozhodujú, čo bude žiť a čo zomrie...
Aj láska k zvieraťu môže byť veľmi silná. Nie som osamelá stará žena, som mladá a obklopená rodinou a priateľmi, no i tak bol Zvonček mojím utešovateľom, priateľom a spoločníkom. Dúfam, že už teraz ho nič nebolí a hopká kdesi na zelených nebeských lúkach...
