Druhá svetová vojna znamenala jeden výrazne negatívny medzník v dejinách ľudstva. Nikdy pred druhou svetovou vojnou nebadáme také rozsiahle ničivé následky v dejinách vojenských konfliktov. Toto vojnové obdobie prinieslo so sebou zločiny proti ľudskosti. Jedným z týchto zločinov bol holokaust respektíve genocída.
Jeden letný deň som mala možnosť navštíviť koncentračný tábor Osvienčim a Brezinka. Už pri vyslovení týchto názvov si človek predstaví pruhované väzenské oblečenie, vychudnutých ľudí, vystrašené pohľady väzňov a plynové komory. V týchto koncentračných táboroch zomrelo najviac ľudí a, tí ktorí prežili, nesú pre ostatných ľudí memento tejto tragédie. Pôvodne bol Osvienčim určený proti Poliakom, ktorí intervenovali voči Nemeckej ríši. Od roku 1942 sa stal ale väzením pre masívny počet Židov. Tábor bol oslobodený až 27.01.1945. Tento deň je aj medzinárodným dňom pamiatky obeti holokaustu a predchádzaniu zločinom proti ľudskosti.
Mala som možnosť vidieť, aký krutý dokáže byť človek k človeku. Už len v samotných transportoch vo vagónoch pre dobytok zomrelo niekoľko ľudí. Museli cestovať bez jedla a vody niekoľko dní. Hneď po príjazde sa museli ľudia stretávať so štekotom psov, nadávkami pracovníkov SS a nevraživosťou. Po registrácií a vytetovaní čísla na ľavé predlaktie, často ľudia stratili svoju dôstojnosť a začal sa boj o prežitie. V týchto táboroch bola potlačená ľudská dôstojnosť a identita. Keď som prechádzala budovami a areálom koncentračného tábora myslela som na všetkých tých ľudí, ktorí tu boli väznení v krutých podmienkach bez jedla, hygienických možností, bez poriadneho ošatenia a obuvi. Hneď na začiatku je nápis Práca oslobodzuje, tomuto ironickému názvu mnohí spočiatku verili. Ako sme sa prezerali jednotlivé domy, dýchala na mňa tá hrozná atmosféra, ktorá panuje aj po 70-tich rokoch v tomto areáli. Títo ľudia boli odtrhnutí od svojej rodiny, priateľov a vo väčšine prípadov nemali to šťastie ako malá časť uväznených, ktorí prežili a ich život sa skončil v plynovej komore. Je to až neuveriteľné, že život týchto ľudí záležal na tom, či Mengele ukázal palcov vpravo alebo vľavo. Palec vpravo znamenal smrť v plynovej komore. Celá prehliadka bola pre mňa veľmi emotívne náročná, za najohavnejšie považujem detské baráky, kde deti boli bez rodičov väznené a odkázané sami na seba, museli rýchlejšie dospieť. Množstvo ľudských vlasov, ktoré strihali ženám a vyrábali z nich teplé oblečenie pre pracovníkov SS. V týchto táboroch zomierali Židia, Rómovia, Poliaci, homosexuály, politickí väzni ale aj ťažko zdravotne postihnutí ľudia. Nakoľko som sama na vozíku, uvedomovala som si, že keby som počas druhej svetovej vojny žila, určite by som taktiež tieto zverstvá neprežila a zomrela by som v plynovej komore. Vyhladzovanie telesne postihnutých však začalo už na začiatku tridsiatych rokov minulého storočia. Až tu som si značne uvedomila, aké mám šťastie, že žijem v 21. storočí. Tu si človek uvedomí, čo znamená sloboda.
Holokaust je pre mňa absurdný a nepochopiteľný. Myslím, že človek by mal bojovať proti etnickej či inej neznášanlivosti. Posolstvo tejto hrôzy by sa malo prenášať z generácie na generáciu a ľudia by mali o tom stále hovoriť, aby sa na to nezabudlo a táto ohavnosť sa nezopakovala. V dôsledku narastajúcich extremistických útokov v Európe ale aj vo svete je dôležité, aby sa urobili opatrenia na zabránenie týchto katastrof a aby bol svet rovný pre všetkých obyvateľov.
