Na ceste..

Už mesiac som nebola doma. Nie preto, že by mi naši nechýbali, jednoducho som bola príliš lenivá zbaliť si svojich päť švestiek a pretrpieť 5 hodín v preplnenom autobuse sediac vedľa úplne neznámeho, s ktorým si nemám čo povedať.
V podstate by bolo považované za nanajvýš čudné, keby som sa o niečo také vlastne vôbec pokúšala. Dnes sa pozerá na prejav spontánneho záujmu o osobu spolucestujúceho za narušenie osobného priestoru, za prejav slabomyseľnosti, všeobecnej spoločenskej izolácie a nejakej zjavnej úchylky, ktorou pýtajúci sa s najväčšou pravdepodobnosťou trpí. Vlastne asi aj ja som taká. Asi sotva by som začínala konverzáciu so spolucestujúcim, nech by to bol hoc aj laureát Nobelovej ceny za mier. A tak celú cestu mlčíme a tvárime sa, že každý má nejakú prácu, či sa zaujíma o všeličo iné len nie o toho, kto sedí ani nie 30 centimetrov na východ od neho.
Pri troche šťastia celú cestu môžem počúvať ako ten Niekto vedľa mňa pravidelne dýcha a pod privretými viečkami schováva myšlienky. A ja sa občas na neho pozriem a neubránim sa myšlienke na to, kto to asi je. Na koho myslí? Alebo na čo? O čom takom, preňho dôležitom, rozmýšľa..A je to vôbec dôležité? Nepremýšľa náhodou len o včerajšej skúške či žúre, na ktorom radšej nebol, pretože sa bál? Nemyslí na toho, ktoho bude čakať na mieste určenia. A to ma privádza k myšlienke: Kde je to miesto? Nazýva ho domovom, alebo ide len na návštevu k neobľúbenej tete? A prečo tam vlastne cestuje? Donútila ho mama, pretože tete sa nečakane pokazil jej 25 rokov starý hriankovač, ktorý odmieta vyhodiť pre citovú väzbu k nemu a zároveň kategoricky odmieta zaplatiť nejakému miestnemu amatérskemu opravárovi domácich spotrebičov? Alebo žeby mala teta nejaké výročie? Možno ide za svojou priateľkou? MÁ nejakú frajerku? A ako asi vyzerá holka, ktorá bez neho nemôže žiť? Počkať ako som k tomuto poznatku vlastne dospela? Je mu vôbec verná? Čo ak tam ide, celý natešený, že dnes večer si prevetrá svoje novonadobudnuté poznatky z rozšíreného vydania Kamasútry a ona mu niekde medzi predohrou a jeho amatérskym striptízom oznámi, že ona už vlastne oňho príliš nestojí, ale keď jemu už stojí, tak teda ona sa ešte raz obetuje, nech má ten chudák na čo spomínať, keď sa bude teraz už sám potešovať niekde na intráku.. Býva na intráku? Je to vôbec študent? Fiha , zvoní telefón.. Je to jeho holka ...alebo jeho pes..Oslovuje ju Jenny a sľubuje jej smiešne infantilným hlasom, že večer sa pôjdu prejsť do parku a potom zaparkujú pred telkou a pozrú si obľúbený seriál..ku Kamasútre sa asi dnes večer nedostanú..podľa tónu hlasu má buď Jenny chlpy alebo 10 rokov..v najlepšom to bude nejaká rigidná kombinácia. Spolusediaci posiela po GSM sieti svojej rovnako šušlavej spolubesedujúcej „sladučkú pusinku“ a „paaačko“ a skladá. Prihlúplo sa usmieva a pozerá ako horúčkovito hľadám na klávesnici Y. Snaží sa netváriť tak šťastne, no vidno, že sa na večer fakt teší. Takže v konečnom dôsledku asi ani nemá v úmysle precvičovať si nové teoretické poznatky. Len má chuť stráviť večer s niekým, kto ho tak dobre pozná, že pri jeho zlozvyku jesť s otvorenými ústami sa už len usmeje a v duchu si pomyslí: Ako veľmi mi už chýbal!

O dve sedadla predo mnou a na druhej strane uličky sa veselo, do rytmu evergreenov Elvisa Presleyho na kanáli 6, natriasa holka vyzbrojená obrovskými slnečnými okuliarmi so žiarivým CD na ráme. V hudobnom ohlušení vykrikuje na chalana oddane sediaceho vedľa nej. Žiarivo sa usmieva a zúrivo šťuká do ovládania medzi sedadlami a snaží sa vyladiť kanál 6. Podarilo sa. Už trasie aj chalanom. Vyzerá to tak, že ani on si neuvedomuje hlasitosť hudby a tak nielen holke v okuliaroch, ale aj 50-ročnému pánovi s ohavným tričkom a zjavnými respiračnými potiažami, vedľa neho sediacej mníške zahĺbenej do rubriky Vaša kúpeľňa v časopise Bývanie a malému Blonďatému slniečku nudiacemu sa vedľa zjavne nezaujatej spiacej matky, oznamuje, že Elvis je „desne po piči“. Pán sa zamračí a veľavýznamne zakašle. Mníška pokrúti hlavou obalenenou v modrej šatke a siahne si na krížik na hrudi. Blonďaté slniečko nakloní hlávku a spýtavo hľadí na mamu, ktorú táto afirmácia prebudila z nepokojných driemot. Diorom posadnutá holka zakloní hlavu, cinkavo sa zasmeje a zvyšku autobusu oznámi, že je tam celá Elvisova „výberofka“, pridá si hlasitosť a pokračuje v zúfalo-zúrivom natriasaní sa. No čo, aspoňže sa dobre baví.
Ľudia v autobuse sa začínajú nepokojne mechriť. Autobus výrazne spomalil a každý sa snaží prísť na príčinu. Odpoveď je priam nečakaná.. Stojíme v gigantickej kolóne na D1 v smere od Bratislavy. Tí, čo majú na rádiu naladený kanál 2 vedia, že sa stala nehoda. V ľavom pruhu sa zrazila Avia a nové BMW. Na mieste sú policajti, ambulancia a aj tím sexi hasičov. Hotové Vianoce. Všetko je vysvietené a bliká, jediné, čo chýba je všade hlasaná láska k blížnemu. Vodič BMW asi nemáva na toho „ neschopného kokota“ preto, aby mu ukázal, že dnes vietor fúka od severozápadu. Sklá okien na ľavej strane autobusu sú úplne zahmlené od horúceho dychu z pootvorených úst a nožtekov pritlačených na studené sklené tabule, keď prechádzame popri mieste nehody. Na chvíľu všetci stíchnu a v ztuhnutom, strachom a senzácie chtivosťou nasiaknutom vzduchu autousu, ticho znie Elvis. Len čo však minieme aj posledné vozidlo záchranného systému, autobus sa rozhovorí, akoby všetci pocítili túžbu počuť vlastný hlas a uistiť sa, že oni sú ešte stále nažive. Aj Niekto vedľa mňa potrebuje utíšiť zimomriavky, čo mu prebehli po chrbte, a tak sa na mňa otočí, vypúli oči, pokrúti hlavou a nakoniec zo sebe vytlačí len jediné slovo: „Príšerné“. Prisvedčím.
Je zvláštne, ako zlé vie spájať ľudí. Väčšina ľudí sa rozhodne nachvíľu sa vzdať vlastnej, a tak vehementne protežovanej anonymity a nadviaže dialóg so spolusediacim. Témou je bezpečnosť na cestách, úrazové poistenie a útržky životných príbehov o ľudských nešťastiach. Niektorí však predsa len mlčia a hľadia do polí bežiacich popri autobuse. Rozmýšľajú o tom, aké by to asi bolo, sedieť v tom aute namiesto tých ľudí? Aké by to bolo, keby tam sedel niekto blízky? Aké by to bolo, keby..? Radšej ani nemyslieť! Niekto vedľa mňa dvíha telefón a znova sa púšťa do vzrušeného rozhovoru so svojou priateľkou. Zdá sa mi, že telefonuje celú večnosť a nakoniec to uzatvorí: „Neprežil by som, keby sa ti niečo stalo! Vieš, že Ťa ľúbim, však?“
Ďalší paradox. Pri zlých veciach, v situáciách, keď stojíme proti tomu, z čoho máme najväčší strach, zväčša nemyslíme na seba, ale na ľudí, ktorých milujeme. Na toho, kto nás v tom dave nájde, chytí za ruku a povie, že „všetko bude v poriadku“. Sme zneistení a hľadáme najbližšiu bójku. Niečo, čo nás podrží nad vodou, záchytný bod. A toto celé sa zobrazí v tvári každého, hoci len na zlomok sekundy. Túžba mať niekoho pri sebe. Túžba cítiť vedľa seba telo nám najbližšieho človeka a získať tak neochvejnú istotu. Cítiť aspoň na chvíľku nepremožiteľnosť a tú smiešnu detskú istotu nesmrteľnosti, že sa nám nič nestane pokiaľ sme s tým druhým.

Cesta plynie ďalej. O pár hodín vystúpime v Bystrici. Pozdravím sa Niekomu, usmejem sa na Blonďaté slniečko a pomôžem mníške zložiť tašku z priestoru nad hlavou. Zbehnem po schodoch von z autobusu a chladný nočný vzduch mi z hlavy vyfúkne všetky myšlienky. Z neďalekého parkoviska počujem trúbenie klaksóna. Stretávacie svetlá prestriedajú niekoľkokrát diaľkové. To je moja mama. Som doma.