Uvedomujem si že žijem, nič ma nebolí, môžem byť však v šoku, možno preto necítim bolesť. Visím na bezpečnostnom páse a jediné na čo myslím je Clea. "Je v poriadku?" „Cleuška, poď sem, poď moja, už je dobre, neboj." Vidím že je v poriadku, je v miernom šoku. Vizuálne sa kontrolujem, nekrvácam, je to ok. „Cleika, ostaň tu, počkaj, odopnem sa." Rozopnúť bezpečnostný pás keď visíte dolu hlavou nie je jednoduché. Vtom mi hlavou prebehnú všetky fotky z dopravných nehôd ktoré mi prišli mailom. Čo ostatní? Sakra, čo keď sú celí od krvi, chýbajú im ruky, črevá vonku, alebo ...
„Ste ok?"
„áno"
„do p.... áno"
uf, super, hororová scéna sa nekoná.
"Kde je vodítko" Marek sa dobíja von, bojím sa že Clea v šoku utečie. „Marek chyť ju prosím" Cez stiahnuté okienko vypúšťam Cleu von. Skúšam otvoriť dvere, nejde to. Cez okienko sa nepretlačím, na felícii sa nedá úplne stiahnuť. "Vykopnem ho" napadne ma "nie, to bude škoda" neuvedomujem si, že to by bola asi tá najmenšia. Zapieram sa dverí, povolili. Som vonku, uf.
„Marek čo ti je?" Hlas sa mi trasie keď vidím na vreckovke krv.
„Nič, len som si rozrazil hlavu"
„Anka si ok?" pýtam sa kamarátky ktorá sedela na sedadle spolujazdca
„Áno, au, bolí ma ruka a noha, pomôž mi otvoriť dvere"
Snažím sa ich otvoriť no nejde to. Marek medzitým volá hasičov a políciu, ja uväzujem Cleu o auto. Zase skúšam otvoriť tie dvere, nič, Anka sa zapiera zvnútra, ja ťahám zvonku, nič nepomáha.
„Musíme počkať, Marek už volal hasičov. Inak si ok? Neplač, to bude dobré. Idem zavolať Ivke"
Volám sestre, ktorá je v druhom aute, išli pred nami.
„Ahoj" trasie sa mi hlas
„čo sa stalo???"
„Nezľakni sa, všetci sme v poriadku" hovorím vetu, ktorá vyľaká každého, snažím sa aby môj hlas znel čo najkľudnejšie „vráťte sa, mali sme nehodu"
„Kde? Ste v poriadku??? Naozaj??"
„v Hruštíne. Marek už volal hasičov. Sme v poriadku, len Anka sa nemôže dostať z auta"
„Hneď sme tam"
„Dávajte pozor"
Začína sa mi vyplavovať adrenalín. Všetko čo hovorím je nezverejniteľné ....
„Píp dvere" zapieram sa nohou o auto, trochu povolili, ťahám silnejšie. Áno, zistili že so mnou sa neoplatí bojovať. Anka môže vyliezť z auta. Objala som ju a obe sme sa rozplakali. Adrenalín je preč.
„Aňu, choď hore za Marekom" ukazujem smerom na cestu „ja vyberiem veci z auta"
Dokelu, foťák, notebook. Dúfam že to prežili. Píp píp píp. Vyberám peňaženku, doklady, foťák. Sakra notebook neviem násť. Píp píp píp. Už je tu sestra. Ako správny zdravotník sa ma pýta koľko prstov vidím, daj takto ruky, urob toto... Každého prezrie.
Prišli požiarnici. Pýtajú sa kto zostal v aute. Na našu odpoveď že nikto, že všetci sme vonku len neveriacky krútia hlavou. Aj na to že sme celí len pár škrabancov.... Pre dvomi týždňami tu boli pri podobnej nehode, tí dvaja nemali také šťastie.
Anku ktorá bola najviac v šoku so zvyškom posielame na chatu kam sme mali namierené. Dávam im aj Cleu so slovami „keby začala vracať, alebo sa správala divne, zle dýchala, čokoľvek, hneď mi volajte" požiarnici na mňa pozerajú ako na blázna...
Požiarnici skontrolujú auto, nemajú tu už čo robiť tak odchádzajú. Marek zháňa traktor a odťahovku, vybavuje veci s policajtom....
Všetko to zo mňa už opadlo, začína mi byť zima a pekelne ma bolí hlava.
Rozprávam sestre čo sa stalo, chodíme okolo auta, pozeráme na tú spúšť v ňom. Zákusky sú na skle, melón vyletel von a praskol.. „Mmmm ale je dobrý, daj si" ponúka ma sestra. Vtom mi napadne "musím to odfotiť" vyťahujem foťák, chudák, ktovie, či bude ešte fungovať. Fotí divne, ale fotí. Obrázky sú príliš svetlé, snažím sa o aké - také manuálne nastavenie....
Prichádza traktor aby vytiahol auto. Celú akciu fotím.
Auto je na ceste, kým ho naložia na odťahovku, vyťahujem z neho notebook. Zapínam ho, tam na ceste... „Supeeeer, funguje!!!" vykrikujem a teším sa. Na zadnom okne sú rozplesknuté zákusky, zabŕdnem do nich prstom...mmm dobré sú. Po podlahe sa váľajú pagáčiky a fľaše vína....ponúkame nimi policajta aj uja z odťahovky. Našťastie to pochopili a žartujú s nami. Pýtam sa Mareka či nechce fotku pri aute...nechce.
Odťahovka s Marekom aj Mórickom (tak sa auto volalo) odchádza. So sestrou čakáme na to druhé auto (ešte že sme boli dvomi)... zvoní mi telefón, volá ocino „Tak čo, ako sa visí na pásoch?"
Večer sme naše prežitie chceli zapiť, ale Ivka - zdravotník , zakázala požívanie alkoholických nápojov, že môžeme mať otras mozgu, že až zajtra. Tak rozoberáme ako sme sa vlastne kotúľali, krabička od cigariet je auto aby aj tí čo sa nezúčastnili dopravnej nehody mali presnú predstavu. Začíname si z toho všetkého robiť srandu, že sa takto kolotočujeme počas dovolenky.
„Predstavte si že by ste neboli pripútaní" povedal už ani neviem kto.
Nastalo ticho.
Všetci sme si to vtedy tak poriadne uvedomili. Naozaj keby sme neboli pripútani lietali by sme po aute, z auta...neviem, proste by to neskončili tak ako skončilo.
„A keby nebola Clea v prepravke" nezabudne pripomenúť jedno z detí
„Lietala by tam ako bábika a mohla by nám aj zlámať krk" zanalyzuje Marek
Chytím sa za hlavu, mám tam poriadnu hrču „Už viem o čo sa rozbil ten melón, určite mi treskol do hlavy"
Všetci vyprsknú do smiechu.
„Ivka, naleeeeeeeeeeej" prosíka Marek „však nám nič nie je"
„Tak na kolotočárov!"
obrazová príloha
