Minule som pri platení v obchode ukazovala sestre bábätko. Bolo také malé, spokojne si ležalo a vyvaľovalo na mňa modré okále. Kopalo nožičkami a v modro-bielych pásikavých dupačkách vyzeralo ako malý námorník. Štuchla som do sestry a hovorím „jééé, pozri aké zlaté bábo. Akú má malú hlavu" Ona na mňa "znechutene" pozrela a poznamenala „mäkneš"
Dnes som si cez obedovú pauzu odbehla do obchodu, kúpiť čokoládu na ukľudnenie (minimálne 70% - tá upokojuje už keď na ňu pozriem). Nakúpim plnú náruč potravín, postavím sa do radu, predo mnou stojí mamička a na rukách drží bábo. Také bolo, no však aké môže byť bábo, malé, milučké a voňavučké. Vyvaľovalo na mňa okále a voňalo, tak krásne bábätkovsky. Až som mala chuť sa mu prihovoriť. Namiesto toho som si povedala „mäknem"
A prečo "mäknem"?
Pretože neznášam keď príde kolegyňa ukázať svojho potomka a všetky ženy v kancelárii zrazu začnú šušlať, poťahovať dieťa za všetky končatiny, štípať do líčka, a „štekliť" na brušku.
Pretože som vždy s odporom pozerala na uslintané deti rozvaľujúce sa v kočíku.
Pretože ak počujem plakať dieťa v mojej blízkosti polohlasne žiadam aby už bolo ticho - „zavrite tomu ústa"
Pretože som vždy hovorila že nie je problém dieťa "zarobiť"no neviem si predstaviť priviesť ho na svet a hlavne potom sa o neho starať.
Proste som (alebo bola som?) "antibábätkovský typ"
A teraz by som sa tomu bábätku prihovárala (ale nešušlala!), vykrúcala mu pršteky, sedela s ním na deke a vysvetlovala by som „to je kačička vidíš, kač-.kač-kač...) a keď sa nadýchnem cítim vôňu toho bábätka.
Nuž čo, asi naozaj mäknem.....alebo žeby to bolo vekom?
