Pes, ktorý ako vždy spal pri jej nohách sa zobudil. Spozornel a jedným skokom bol pri svojej paničke aby ju mohol utíšiť. Pomohlo. Psíkova jemná srsť, ktorú hladila ju upokojila....vždy to tak bolo. „Canis terapeut" pousmiala sa v duchu. S veľkým povzdychom si ľahla. Zakryla seba aj psíka, ktorý ešte naposledy skontroloval či je v poriadku a pohodlne sa uvelebil vedľa nej. Opäť sa rozplakala. Teraz však tíško, aby nezobudila psíka. Nech sa aspoň on vyspí....
Už dlho sa dobre nevyspala. Mávala krásne sny po ktorých sa zobúdzala nešťastná, plná smútku. Inokedy sa stále budila s plačom. Nebolo noci kedy by sa jej do snov nepriplietol on. V duchu ho za to nenávidela, aj keď vedela že všetko je to práca jej mozgu.... Teraz sa jej však snívalo že leží v hrobe, svojom vlastnom. Bola jej zima, všade tma a len z diaľky počula plač príbuzných...Musela sa nad tým pousmiať. „Ja by som sa predsa kvôli chlapovi nezabila. Schudla zopár kíl, ale zabiť sa? Zo žiaľu? To nie! Taký sa ešte nenarodil. A ani trápiť sa už nebudem! Hlavu hore, vypnúť hruď a hurá na nové dobrodružstvá! Nepozerať späť, nežiť v spomienkach. Som mladá, život mám pre sebou. Takže už žiadne slzy!" Pri týchto myšlienkach zaspala. Vedela že to tak nebude, že zajtra ju opäť čaká deň ako predošlé. Ráno sa k nej pripojí kamoška depresia a spolu pôjdu do práce.....
Zobudila sa ešte pred zazvonením budíka, no aj tak ho nechala aby jej zahral povzbudzujúcu melódiu.... každá trampota má svou mez.... Po dlhej dobe si ju spievala spolu s ním. Konečne sa poriadne vyspala a vstala s pocitom, že má silu bojovať a ísť ďalej.
