Ostala len tma a prázdnota. Osamelosť.
Myšlienky behajú v hlave sem a tam, stále tie isté..... krásne, šťastné spomienky..... Keby si vedela spomenúť na niečo zlé, pomohlo by jej to všetko prekonať. Nechce sa pýtať prečo sa to stalo, no stále na to musí myslieť. Hlava plná otáznikov a nevie či chce na ne poznať odpoveď. Keby sa tak myšlienky ustálili, prestali sa vynárať, ostali niekde v archíve krásnych spomienok uzamknuté v najspodnejšom šuflíku. Raz ich vytiahne, ale teraz ešte nechce, nemôže. Každá myšlienka spôsobuje bolesť, umocňuje beznádej a tmu ktorá v nej nastala po tom čo zhasol.
V hlave jej znie osamelý dialóg.....Dievča,hlavu hore, treba ísť ďalej. Ďalej kráčať životom, veď určite ťa čaká ešte niečo také pekné, možno krajšie, niečo po čom túžiš..... Možno ..... ale ako? Ako kráčať s hlavou vztýčenou, keď tá stále klesá a nedá sa pozerať dopredu s očami plnými sĺz? Keď plecia padajú a nemám silu urobiť krok vpred? Chcem sa utiahnuť do tmavého kúta a zostať nepovšimnutá okolím. Sama so svojimi myšlienkami. Dlho, dlho tam sedieť a potom opäť vstať znovuzrodená, plná nádeje a svetla ktoré nikto nezhasne. Kto ma však teraz podrží v ťažkých chvíľach, kto mi poradi? Pohladí? Kto ma pobozká?
Myšlienky sú čierne, nič nespôsobuje radosť. Na okná bubnuje dážď, počasie je pochmúrne, depresívne....ešte viac umocňuje pocit beznádeje. Na druhý deň svieti slnko, ale v nej je stále tma. Tmavá tma a to najprázdnejšie prázdno.... je jej zima, telo zalieva chlad......
Jedlo už nemá chuť, jarný vzduch nevoní, nepočuje spev vtákov, nevidí kvitnúť kvety...... všade len tmavá tma a to najprázdnejšie prázdno, len z diaľky sa ozýva plač........
zhasla
