Snivala som o krasnom, poschodovom dome namiesto nasho dedinskeho nedokonceneho staveniska, ktore este niekedy zacal stavat otec s dedkom, ale dedko zomrel a otec nikdy nedokonciil co zacal a prave preto sme zili medzi betonovymi stenami so zachodom na dvore.
Snivala som o telke, v ktorej vidiet krasne farby kostymov olympijskych krasokorculiarov a nemusim usi natrcajuc pocuvat opis komentatora, ktory sa nadchyna nad farbami duhy - pre mna v cierno bielom vydani obrazovky. Obrazovky, kde neustale snezi a ktorej elektricke vyvody su obtocene foliou z davno dojedenej orieskovej Barily.
Snivala som este o aute; o splachovacom zachode; o vode tecucej z kohutika a nie zo studne, ktora v zime zamrzne; o farebnych hrackach a Coca-Cole; o cestovani. Najviac som vsak priala mame a babke vyhru na sportke! Mamka a babka boli totiz optimistky a verili, ze raz to musi prist, raz sa to musi prihodit aj nasej malej rodine! – ta velka vyhra, ktora prinesie to male uspokojenie ...
Co sa tyka mojej osoby, ja som len dufala, ze takato vyhra by pre mna znamenala nikdy viac uz nepocut to nenavidene “Elvirka, to existuje len vo filme” …
Dospievanim sa mi sny pomaly menili … “Chcem sa ucit na vyske, ale anglicky!” jeden den som sa priznala ... Mama sa usmiala ... komunisticke casy sa zmenili a preto aj ona zmenila svoje najpouzivanejsie slovne spojenie (Uz som vedela, ze krasne veci neexistuju len vo filme!) „Elvirka, ked vyhram na sportke“ ... niekedy pokracovala aj dalej vo vete ... „Najdi si milionara, ktory Ta sponzoruje“ dodala s usmevom popod fuzy a zmurkla.
* * * * *
A teraz skok dobrych par rokov do USA. Moja dobrodruzna povaha ma zaviedla do New Yorku … zacala som pracovat – co ine ako pestunka. Ked som nastupovala prvy krat na lietadlo z jedneho kontinentu na druhy som si slubila, ze z USA domov uz len bohata alebo mudra – to aby tej sportky nebolo treba!
Praca pestunky ma sice bavila, ale nenaplnovala. Vonkoncom som este svoj sen nesplnila .... Po hladani a obvolavani vysokych skol a zasielani papierov a skusok som po par mesiacoch uspela! Prijali ma, a dokonca ponukli aj nejake to stipendium, ktore uhradilo len 20% skolneho! Chybalo uz len tak “malo” - peniaze. Otazka sa stala aktualnejsia ako kedykolvek pred tym ... "Kto zaplati?!"
Ako uhradim tolko penazi? Predsa som “sem” prisla so 60 dolarmi?
“Najdi si milionara"
" … hahaha … " napadlo ma … a uz by som sa aj s usmevom napadu vzdala … alebo zeby hladala bohateho zenicha (? :o) ked som si spomenula ako si moj kamarat z detstva nasiel sponzora na zaplatenie skolneho a vystudoval napriek tomu, ze sa mu zo zaciatku kazdy vysmial!
Preco by som nemohla skusit stastie aj ja?
Podla mojej zivotnej teorie "Ked nic neskusis, nic neziskas" a tak naplnena pozitivnou energiou a tuzbou stat sa zase ziakom som tukala do pocitaca ...
"Dear Sir/Madam,
My name is .. babablablablaaa"
Dopis som upravovala milion krat a uvazovala ci mam vobec tu odvahu zaslat obalku s takto drzou prosbou … (Aspon spestrym niekomu den usmevom ...)
Po zaslani asi 200 dopisov som dostala par odpovedi s radou obratit sa na rozne institucie a “Good Luck!” (vela stastia) v dalsom hladani.
Az jeden den prisla obalka .. len taka obycajna, rukou naskrabana … uz som videla ako ma dotycny zasiela na “teplejsie miesta” … ale z riadkov pisatela som prvy krat vycitila nadej, zaujem.
Neznamy pan mi kladol otazky o sebe, o tom odkial pochadzam, ake su moje ciele, preco “tu” chcem studovat a nie niekde inde.
Uz si nepamatam presne co som odpovedala .. je tomu uz desat rokov co si dopisujeme .. stretli sme sa len jediny krat … skromny ale bohaty, inteligetny a nezny, priatelsky, spisovatel, dejepisar, obchodnik, zakladatel skol, filantrop, ktoreho nabozenstvom ako to sam priznava je “vzdelavanie mladeze” …
Neuveritelne, ale existuju ludia takehoto kaliberu .. som nesmierne vdacna ze mam to stastie poznat cloveka s velkym C.
A co sa tyka nabozenstva pana Charles-a? Som veriaca!
