Jazdím celý život, no cúvať stále neviem. Ak mám nehodu, ťukanec, z drvivej
časti prípadov pri cúvaní. Ťukol som prakticky do nového auta syna a ten
prvý šrám mrzíííííí. Zacúval som do nevestinho služobného auta, aj ešťe v Prešporku do
susedovho zaparkovaného žigulíka. V Malackách na parkovisku bol v strede jeden
stĺp, fakt iba jeden, ja som ho trafil. A tak za celý život toho bolo
bezpočet, teraz z pracovným Fordom na farme je to takmer bežná vec. No ale
výnimočne trafili mňa zaparkovaného v Šaštíne pri cukrárni čakajúc na starú
mamu, ktorá sladkému sem-tam neodolá, a keďže už za tie roky skúseností viem
odhadnúť podľa zvuku, škripotu, poskoku a posunu auta silu úderu, tak sa mi
ani neráčilo vystúpiť, lebo som vedel, že nejde o nič vážne. Máme priateľa,
vlastníka autoservisu, tak ten sa už iba usmeje a možno si myslí: „Zase ste
se dochtore kochal?“ Teda cúval? I stalo sa aj teraz, môj Ford Ranger
obstál dobre, iba s prasknutým zadným svetlom a s ďalším už nepočítaným
ťukancom na karosérii. Zato z toho Mitsubishi opadali plastové diely ako
ihličie z uschnutého vianočného stromčeka na činžiaku. Vstúpil som si do
svedomia a dal som konečne namontovať cúvacie senzory s kvíliacim reprákom,
aby to prebralo nielen mŕtveho, ale aj mňa. A Marek, kamarát v servise, po
oprave iba sucho skonštatoval: „Pán Vidlár, verím, že odteraz Vám budeme
opravovať iba predok...“
dedo Pejo
