Na púšti (kamennej) som bol iba v Izraeli, na úžasnom to poznávacom zájazde po stopách Krista. Interesovala ma, pochopiteľne aj púšť v Arábii. Pôvodom vytvorená zvetrávaním skalnatého podkladu. Piesok je tak jemný ako púder, vietor sa s jeho molekulami pohráva a vytvára neustále sa meniacu úchvatnú scenériu dún. Máte ho napokon všade a ešte aj večera boli, hoc po osprchovaní, „ustrice na piesku“.
Zajazdiť si po dunách, vychutnávať šmyky, zrýchlenia a brzdenie, gejzíry a prudké hrabania v piesku, ostré zákruty, kopčeky, zjazdy, neprevrhnúť sa, je skutočný adrenalín. Mal som tú česť. Je pravdú, že Fitipaldy ze Záhorá, kerý si občas na starém Fordze Rejndžri jezdzí zablbnút na záhoráckcýh pískoch má istú výhodu. Šak málogdo ví, že na Záhorí nad Búrama na kopečku, gde stójí kostelík zasvjecený Máriji Magdaléne, neňi žádný malokarpatský vápencový kopeček, ale naozajstňí veliká duna. So also.
