Zamyslel sa´s, milý človek,
celý život, celý tvoj vek,
čo tak Anjel v tebe stráži,
keď si smutný, či keď si v ráži?
Je to telo, je to duša,
je to zloba, čo narúša?
Sú to kroky tvojho žitia,
pozemského v čase bytia?
Abo je to príprava,
tam, kde nie doľava, či doprava,
kde už zákon iný čistý,
nie tak v tele, iba v mysli?
Skús zaloviť v pamäti,
snáď ti pamäť odvetí.
Kedy si bol blízko konca
a štvaný zmenil sa na honca.
Kedy si mal na mále,
už nekrepčil si na bále.
Zrazu čosi na sále
tlačilo ťa, dopredu bež ďalej!
Bytím tvojim drásal bôľ,
mnohý problém, karamból.
Potkol si sa, no nespadol,
vždy ruku podal Anjel tvoj.
Sem tam mal si chorobu,
nie, nebolo to do hrobu.
Bola to len taká očista,
veď liečila sa duša neistá.
Dal si chmáram, dal si vale,
cez ružové okuliare,
riešil život, riešil vzťahy
a bol si pritom taký nahý.
Možno ti to neprichádza,
Anjel strážny tebou sa prechádza.
Za to jemu, na to dbaj,
patrí vďaka - modlitba:
„Anjelíčku strážníčku,
podávaš mi paličku,
niekedy aj barle obe,
keď ma osud riadne ďobe.
Z hĺbky srdca, z duše hĺbky,
ďakujem, že nie som trpký,
že môj život plný je,
do chvíle, keď mi zvonec odbije.“
