Každý z nás sa v živote stretol so situáciami a chvíľami, ktoré si zapamätá až do smrti. Príhody a zážitky boli rôznorodé, no niektoré sa ťa dotkli až priveľmi bytostne. V týchto až fatálnych okamžikoch nám mohlo ísť o život, no predsa nestalo sa tak. Nie však našim pričinením. Ja si živo spomínam na niektoré z nich, ktoré sa udiali v mojom živote. O iných som už napísal v poviedke: „Pod lipama“.
Ako deti sme sa bez vedomia rodičov chodili hrávať na pole do neďalekej stodoly plnej slamy. Lozenie po navŕšených hromadách, šmýkanie sa nadol, vytváranie tunelov a tiež skákanie z najvrchnejších poschodí trámov a hambálkov do mäkkých slamových vankúšov boli fantastické zážitky. Až do chvíle, kedy jeden z nás skočil iba tesnučký kúštiček vedľa zabudnutých ostrých vidiel. Neradno ani pomyslieť.
Korčuľovanie na zamrznutom rybníku, vyjazdené cestičky medzi paláším, šáchorím, hokej so zahnutými bakuľami a s kameňom, naháňačky, prosto šťastné detské radovánky. A to až do skorej predjari, kedy sa už doska ľadu oddelila od brehov rybníka a majestátne sa jemne kývala a hýbala. Zábava sa mohla preto započať iba skokom z brehu na ľad a ukončiť skokom smerom opačným. Premočené nohavice pri páde po skoku na vodnatý ľad boli to menšie zlo. I stalo sa, že neistý odraz z ľadu a dopad na tenký ľad neďaleko brehu znamenal jeho deštrukciu a pre chlapca pád a ponor do ľadovej vody. Ešteže hĺbka v tom mieste inak dosť hlbokého rybníka spôsobila iba týždeň v posteli napriek babičkinej prvej pomoci pri horúcom sporáku.
Naopak v lete bolo vzrušujúce kúpanie sa na kopčanskom rybníku, bývalom štrkovisku. Tam na jednom zráze navrchu väčší chalani inštalovali hrubú fošňu, z ktorej sa parádne skákalo do vody. Toľko som žobronil, až mi moja „dozorujúca“ mama konečne dovolila skočiť. Nie nohami alebo na „riťáka“, ale priamo šípku dole hlavou. No a táto, s ohľadom na hĺbku vody, nebola dostatočne plytká, ale priamo kolmo dole. Nasledoval úder do hlavy o, síce, pieskové dno, a ako mi neskôr mama rozprávala, pre ňu desivý nekonečný čas do môjho vynorenia.
Skoro v každej motorizovanej domácnosti sa nájde bandaska s horľavým benzínom. Aj u nás. Toho roku sa asi premnožili ropuchy v záhrade, ktorú preskákali hore dole. A mladého zasrana, so surovosťou niektorých detí vlastnou, nenapadlo nič iné ako žabku poliať benzínom a podpáliť. A keď benzín dohorieval, nevymyslel som nič iné ako z bandasky rovno na žabu priliať. Bože, plamienok preskočil a na vrchnáku bandasky pomaly horel. V tej zúfalej chvíli som priskočil a uzáver bandasky bleskovo zatvoril. Samozrejme popálil si aj paprče. Pri tejto „hrejivej“ spomienke ma dodnes deň riadne mrazí.
Ach, Ježišku na krížku, u starečka som našiel v krabici staré ostré náboje ešte z prvej svetovej vojny. Nič lepšie nás s mojim kamarátom nenapadlo ako u nás na dvore založiť poriadny ohníček a do uhlíkovej žeravej pahreby týchto pár nábojov nahádzať a s údivom čakať, čo sa bude diať. Ten ohňostroj, čo nastal, ako brutálne rozhodilo a rozmetalo pahrebu po blízkom okolí sme naozaj nepredpokladali a nečakali. Ešte že nás pri tomto pyrotechnickom akte nikto nevidel a že všetci Anjeli strážni zabezpečili trajektórie striel , nábojníc a žeravých uhlíkov mimo našich tiel.
No a keď sme u tej streľby, tak ako „záklaďák absík „ na vojne som bol robiť na športových streľbách z malokalibrovky pre pubertálnych chlapcov dozor a tiež riadiaceho streľby. Mlaďoši boli riadne poučení, bolo im vysvetlené a ukázané správanie sa na palebnej čiare pred, počas a po streľbe. No aj tak, neviem, čo mi to napadlo, od jedného z kovbojov som po streľbe zobral pre demonštráciu ostatných vybitú zbraň, namieril ledabolo kam treba, stlačil spúšť a bum, vyšla rana istoty. Tá tesným krajom štrajchla plechovú strechu strelnice. Pane Bože, doteraz ma pri tejto spomienke trasie od strachu a nezodpovednosti. Tu zohrala svoju úlohu mladícka neskúsenosť ich aj moja. No keď pri športovej streľbe už ako strelec na letiace terče (ľudovo na asfaltové holuby) sa obstrelec na stanovisku otočil a pod nohy nám ostatným šlahlo tých 333 brokov z trapového náboja. Tam zohral úlohu zasa alkohol!!!
Ako mladý asistent na katedre som sa zúčastnil edukačného procesu pre odbornú verejnosť z oblasti programovania mikropočítačov. Po celom Slovensku sme zabezpečovali tematické kurzy z tejto technickej oblasti. Nuž a po skončení dennej výučby sme v neznámom okolí a prostredí podnikali poznávacie pešie túry (alkoholu večer v krčme bolo v tom čase naozaj málo, lebo na druhý deň sa s dunivou hlavou prednáša a učí dosť ťažko). A tak jeden výlet nás zaviedol na akýsi kopec, ktorého istá časť bola chránená už dosť hrdzavým ostnatým drôtom uchyteným aj na povalených drevených koloch. Neskúsený junoch som túto výstrahu ignoroval a z jednej skalnej plošinky som z roztopaše skočil na druhú nižšie položenú. Zastavil som sa s hrôzou pri pohľade dole. Stál som necelý meter pred skalným zrázom, ktorý vytvorili pri ťažbe kameňa v už nefunkčnom kameňolome zo skalného masívu výbuchy od trhaviny. Podo mnou bolo tak 20 – 30 metrov príkreho skalnatého zrázu.
Už ako zrelý muž a tatko som sa občas vybral pobicyklovať na hrádze Dunaja do Čuňova, Hamuliakova, či do Gabčíkova a späť. No a jeden podvečer prišla náhla, dlhšie trvajúca silná búrka. Vrátiť sa pri vode Dunaja som považoval v tom lejaku a bleskoch za zlý nápad a tak som sa už v úplnej tme vracal po starej hrádzi do Bratislavy. Cestný pretekársky bicykel s takýmito situáciami neráta a teda baterku som nemal žiadnu. Proti šľahajúcim prúdom vody som mal hlavu sklonenú a sníval o teplej vani.
V tom celú scenériu osvetlil jasný blesk, zdvihol som inštinktívne hlavu a v úrovni očí pár centimetrov predo mnou oceľová tyč zatvorenej rampy, ktorá mala zabrániť bicyklovaniu po tejto starej hrádzi. Vtedy sme prilby (boli aj tak len „blembáky“ na motocykle) nenosili. Reflexívne som stlačil obidve brzdy, bicykel do šmyku a pádu tesne pod hrozivú oceľ. Odretý, ale živý.
Za čias socíku sme chodievali za lacný peniaz s deťmi na Donovaly do vtedajšej starej chalupy ROH. Malo to svoje čaro, piecky na drevo, uhlie, vynášanie popola, málo teplej vody, netesné okná, dvere, ale za to duch miesta, čarovná starina a ohromná atmosféra. V lete aj v zime. I raz sa stalo, že na somársku lúku, kde sme s deťmi lyžovali, v priebehu pár sekúnd zahalila hustá nepriehľadná hmla. Tie hrozné chvíle čakania, než sme sa s deťmi šťastlivo zvítali, boli nekonečné.
Na viac podobných príhod so šťastným koncom si v tejto chvíli nespomínam , bolo ich isto viac, preto jediné, čo musím v závere vysloviť je, že veľmi pekne ďakujem všetkým anjelíčkom strážníčkom, ktorí isto pri nás v tých chvíľach stáli. Ďakujem.
