Akosi v ostatných rokoch sviatky moc nemusím. Chápem pracujúcich ľudí, ktorí majú roboty často krát plné zuby a potrebujú si riadne oddýchnuť. Ja som bol workoholikom, ktorého práca bavila a neunavovala. Reziduum toho mi v mysli ostalo a keď sa dlho okolo mňa nič pracovne nedeje, znervóznievam, a keď to trvá týždne upadám do splínu. No a vtedy napíšem napríklad takúto báseň:
Keby sa mi urobilo krásne,
napísal bych báseň.
Báseň pre moju a s mojou milou,
čo bola, je a bude mojou vílou.
O našich deťoch napísal bych báseň,
v ich žití čo pokračuje náš sen.
O kamarátoch, druhoch verných,
o chvíľach milých a aj perných.
Spomenul bych otca, mať,
dúfam, že odpustili mi, možno, snáď.
Tiež o súrodencoch, sestrách, bratoch,
keď puto krvi zahnalo zlý vrtoch.
Keby sa mi urobilo krásne,
napísal bych peknú báseň.
Báseň o tom, že život, to sú takí ľudia,
čo radi majú ťa a nesúdia.
Pejo Vidlár
