Marí sa mi, že som už kdesi písal o tom, ako neviem cúvať. Napr. v Malackách na prázdnom parkovisku jeden stĺpik a ja som ho trafil. Zadné čelo nášho „družstevného“ pick upu nesie bezpočet cúvacích trofejí. Napriek tomu, že som si po dlhom čase na zúfalé apely mojich detí nechal namontovať cúvacie senzory, tenkú krásnu hliníkovú hranu otvorenej brány mojej švagrovej som spoľahlivo kontaktoval, keďže čerstvo namontované čidla túto nevideli alebo nechceli vidieť.
I prišli sme s vnučkou a starou mamou z nákupu, kedy v tom čase sa naša suseda Monika zúfalo snažila zložitým cúvacím manévrom na prázdnej ulici zaparkovať ich honosný bavorák. Chvílu sme pozorovali jej trápenie, tak som v duchu skonštatoval, že ja mať taký drahý auťák, veru by som mal veliký problém tento skvost automobilového priemyslu starej mame zveriť do rúk. Na ja, oni sú podstatne mladší, asi ju veľmi miluje a láska bez požičaného BMW by asi nebola to pravé bavorové.
Napriek tomu som nevydržal a jal som sa Monike podrobne a detailne radiť, ako šoférovať pri tomto konkrétnom cúvaní. Monika pokorne súhlasila, prikyvovala a skonštatovala, že sa to bude musieť ešte len naučiť a keď nie, tak zamilovaný manžel Martin to aj tak za ňu rád preparkuje.
Moja vnučka Veronika ako sa patrí na mladšiu osobu slušne mlčala, počúvala a celý dej z ústrania iba sledovala. V tom ani ona nevydržala a sucho skonštatovala, poznajúc moje šoférske cúvacie schopnosti: „Dedo, prosím ťa, to radí ten pravý...“
dedo Pejo
