Tomino umrel

Písmo: A- | A+

Info pro nezaočkovaných: Grécká abeceda má písmen dost, netreba sa ponáhlat. A potem je tu ešče azbuka...

Tomino umrel

Naši neďalekí susedia a ich pes Tominko, mne neznáma sorta. On bývalý kapitán Plavby dunajskej, ktorý dokonca z ľavého brehu na lodi otáčal a usádzal konštrukciu mostu Apollo, ona učiteľka. Na dôchodok prišli oddychovať z rušného veľkomesta na rodný záhorácky vidiek, kde si postavili šikovný domček, ako napokon aj my a aj mnohí ďalší. Bezdetný pár. Adoptované dieťa, ako to mnohokrát býva, sa priveľmi nevyviedlo. A tak stredobodom citov starších manželov sa stal psík – ofukovaný miláčik Tominko. Jeho posledné roky pribúdali choroby, ťažkosti a oni sa mu snažili špičkovou super extra opaterou všemožne aj nemožne predĺžiť ten jeho psí život. Viete, na dedinách obvykle pes spĺňa inú hlavnú úlohu, ochranca a supervisor domova, domáci rozmaznaný mazlíček je skôr typický pre citovo strádajúce veľkomesto. Názor dedinčanov na takéto správanie sa páničkov voči Tominkovi sa k nim z pochopiteľnej úcty asi nedostal, no ja viem, že boli často subjektom i objektom ironických poznámok i tajných úšklebkov. Čas bežal i prišiel Tominov deň posledný.

Nasledovné nám už porozprávala naša Gulina, ktože iný. Pani učiteľka sa stretla na ulici s Helenkou z druhého konca, ktorá veľmi netušila o konkrétnom psíkovi týchto Blavákov a o jeho príbehu nevedela už vôbec nič. So slzičkami v očiach sa psia pozostalá susedke vyžalovala (Sme mini dedina a všetci sa poznáme.) Helenka už podávala ruku ku kondolencii s obvyklými slovami hlbokej sústrasti, kedy pani učiteľka zavzdychala: „Chudáčik starý, dožil sa požehnaných štrnástich rokov...“ Vtedy Helenke zasvitalo, pochopila, že ide o milovaného čokla, dych zadržala a ruku stiahla... Murphyho zákony asi naozaj fungujú, pretože keď Gulina končila s rozprávaním tejto udalosti, práve sme z nášho humna míňali autom dom psích pozostalých. Neuveríte, tam tri cudzie autá, do ktorých práve nasadali odchádzajúci nám neznámi ľudia. Gulina sa neudržala a sucho skonštatovala: „Skončil kar, smútiaca rodina odchádza...“

dedo Pejo

PS:

Túto poviedočku som napísal mierne ironicky, chtiac upozorniť na prehnané, až nekritické správanie sa ľudí voči zvieratám, obzvlášť voči psom a mačkám, ktoré im akože majú v ich životoch suplovať iné človečensky nenaplnené túžby. Mojím poznaním za celý život vynikajúceho spolužitia s týmito tvormi je empirické pravidlo, že ty sa máš „popsiť, pomačkovať“ a nie zviera poľudšťovať. I prečítal som pri náhodnej návšteve poviedku ďalšej susede, veľmi empatickej, ezotericky citlivej osobe, taktiež celoživotnej milovníčke domácich zvierat. Jej reakcia bola rozpačitá. Prehltla a porozprávala toto.

Dva dni pred skonom Tomina bola u nich doma. Psík už nevládal chodiť, isto mal bolesti a iba tými smutnými očami pozeral na svoje okolie. Sadla si k nemu na zem, pritúlila sa, pohladkala ho a peknými slovami mu udelila právo spokojne odísť do psieho neba a tak opustiť svojich pánov, ktorým bol podľa najvyššieho psieho zákona celý život absolútne verný. Oni by sa s ním takto rozlúčiť nedokázali, práve naopak, absolvovali ďalšiu veterinárnu tortúru, injekciu, ktorá už aj tak nepomohla. Psík sa čoskoro tichúčko porúčal na druhý svet. No a teraz som ostal v rozpakoch ja.

Po chvíli prirodzeného a nie predstieraného ticha sa priznala, že týmto spôsobom vyprevadila z nášho sveta všetky svoje doterajšie zvieratká. Hmm, dojemné, ľudské, nádherné...

Skryť Zatvoriť reklamu