Ten prvý sa datuje tak do tretej triedy základnej školy v priestore severného „echtovného“ Záhoria v Holíči. Darmo sa náš školský systém snažil vyučovať pospolitú mládež v slovenskom spisovnom jazyku, niektoré jej taje nám, deckám na Záhorí, unikali. Vtedy medzi predmety výučby patrili aj dielne a práce na pozemku. No tam sa ten trapas dostavil. Súdružka učiteľka (mimochodom, rýchlo to u nás vzdala, zobrala si pravého Nemca a tralá do vyspelého kapitalizmu) mňa vybrala, aby som zo skladu od súdruha školníka vypýtal a priniesol vedro. Asi sme čosi sadili a bolo treba semienka zaliať. Na jáj, lenže v Holíči a aj v širokom okolí neexistuje žiadne vedro, ale kýbl! Vedro je veľké horko, pálava. Hanbil som sa priznať potupnú nevedomosť a nakoniec s malou dušičkou a pokorne s obavami doniesol motyku. Kupodivu očakávané fiasko sa akosi nekonalo, pretože súdružka už asi bola myšlienkami v Dojčlande a tam je vedro tiež der Kubel (na susednej blízkej Morave dosť podobne gbelík) a zrejme väčšina mojich spolužiakov bola na tom so znalosťou slovenčiny rovnako...
No a ten ostatný má tiež súvislosť s Nemeckom. Stavali sme domček na dedinke s perspektívou nášho žitia na budúcej penzii. Starostí bolo nad hlavu. Vo firme problémov požehnane a tak moja hlava bola zahltená iným myšlienkami. Oproti nášho pozemku iba cez cestu po revolúcii kúpil chalupu pán Gerhard S. Človek pôvodom zo Slovenska, ktorého otec pracoval v diplomatických službách aj vo Viedni a v rodine mali nemeckých príslušníkov. Čiže dotyčný sa mohol do Nemecka vysťahovať legálne. No a teraz nastal čas zhodnotil na rodnom Slovensku nie nevýznamné rozdiely slovenskej a nemeckej meny. Samozrejme prišiel na vypulírovanom mercedese, ako to už bývalo a chcel ho zaparkovať do svojej šopostodologaráže, aby ho uchránil pred zvedavcami a možno aj potenciálnymi závistlivcami a záškodníkmi. V tom čase sme sa ešte nepoznali. Akoby naschvál, práve pred pár chvíľami tam naši robotníci nechali zhodiť fúru štrku na nešťastie tak, že jemne bránila pri parkovaní veľkého drahého auťáku v dráhe zákruty z cesty kolmo do garáže. Tiež zhodou náhod som sa tam práve motal a tak prišlo k ústnej reklamácii. Keďže podľa mojej mienky zaparkovať možné bolo a ja som v tom porevolučnom hektickom čase k emigrantom, ktorí z tých, či oných dôvodov opustili svoju vlasť, aby jej nič neodovzdali a teraz ju prišli využiť, veľkú úctu nepožíval. Pochopiteľne aj tá moja nervozita zohrala svoju rolu. A keď ma pán S asi oprávnene žiadal o uvoľnenie akože zataraseného priestoru, bez slov som mu ukázal na, v kope zapichnutú lopatu a gestom naznačil, že nech sa páči. Na to on spoza chrbta pre mňa prekvapivo vytiahol doteraz zaclonenú ľavú ruku a tam, Bože môj, od zápästia hore iba kýpeť. Totiž v mladosti ešte ako obsluha bagra na Slovensku mal tento fatálny úraz a v Nemecku sa potom ako invalida živil ako poisťovací úradník. Oblial ma pocit hanby, ktorá z mojej dušičky, ako vidíte, nezmizla dodnes. Chlapci stavebníci okamžite cestu upratali a odvtedy som s týmto človekom zažil mnoho všakových príhod, ktoré som už možno aj niekde opísal.
dedo Pejo
