Boli časy, kedy som si myslel, že budem veľký a bohatý. Ako tí chlapci, čo si po prvých podnikateľských úspechoch nakúpili vrtulníky a niektorí aj tryskáče. A mnohí, že si ich budú pilotovať sami, napríklad ako Niki Lauda, či John Travolta. Na ja, lenže tam za peniaz všetko nekúpiš a tak povinné nalietané hodiny, pravidelné zdravotné prehliadky a poctivé odborné preskúšania takmer všetkých veľmi skoro odradili. No a v menšom tak i ja som sníval o svojom podnikateľskom úspechu. I nechal som v záhradke vykopať dieru na budúci bazén, kde by v strede bola vyvýšená džakúza s bublinkami, do ktorej by sa vchádzalo cez mostík podobný tým v japonských záhradách. No a v džakúze ja s cigárou v papuli, v ruke koňak s ľadom a podo mnou a okolo mňa plávajúce a rôznymi figúrami sa predvádzajúce akvabely, podľa možností bez plaviek... Wake up, dedo Pejo, preber sa!
Kritériom pravdy je prax a tá prax, ten život za ostatné roky ukázali, že som starý a vôbec nie bohatý. V diere žiadny špičkový bazén, ale burina. A tak tento rok prišlo pragmatické aj praktické rozhodnutie, že za primerané peniaze dôchodcovskému stavu tam postavíme vyvýšené, teraz tak moderné záhony. Netreba sa starcovi zohýbať, dopestovaná zeleninka je priamo v blízkosti domova. Je eko, bio a má chuť, vôňu aj farbu.
Lenže predsa. Chlapská ješitnosť je nekonečná. Nedalo mi (pozrite pravý dolný roh obrázku) a v rámci tejto investičnej akcie som k záhonom prilepil mikrobazénik (ale samozrejme už bez tých vysnívaných atrakcií a vymožeností), ktorý má skôr parametre väčšej vane. Všetci sa mi pochopiteľne smejú. Ja radšej nič nehovorím a v tichosti spomínam na svojho nebohého spoločníka, ktorý vybudoval na svojej chalupe čosi veľmi podobné a s nadhľadom vravieval: Moja žena Janka, keď sa blíži poludnie, na mňa z verandy vždy kričí: „Milánku, neplávaj daleko, za púl hodziny je objed!“
dedo Pejo
