Hmm, či fuj?

Pozrieš stránky z vojnového konfliktu na Ukrajine. Čo vidíš? Zničené obydlia, dediny, mestá, na desaťročia „zamorená“ zem. Mŕtvych na uliciach, v masových hroboch, v ruinách. Už ťa neprekvapia drony, ktoré zhora zabíjajú vojakov v zákopoch. Vidíš v reále ich posledné chvíle. Sleduješ „prácu“ trhavín vystrelených zo všetkých možných zbraní. Výbuchy a sabotáže, požiare, letiace rakety na civilné objekty. Zúbožení ľudia v úkrytoch, vystráchané deti. Stotisíce zmarených životov, rovnako celoživotne zdravotne postihnutých.Toto a oveľa horšie je súčasná vojna.

Mnohí z nás to radšej alebo ani nepozerajú, mnohí si už privykli na dennodenné utrpenie, zopár nenávistných drukuje jednej alebo druhej strane. A to všetko v pohodlí, vo svojej komfortnej zóne. Pomaly sa to javí ako virtuálna realita, ktorá predsa nemôže k nám prísť, ktorá sa nás netýka. Otupeli sme akosi, otrnuli...

A istí politici mrchavým spôsobom vytĺkajú z vojny svoj politický kapitál. Hyeny, kreatúry, ktoré s vojnou na Ukrajine nič akože nemajú... Napr. Robo, to je klam a sebaklam, priechod mnohým podlým zlám. Chceme mier! Hej, ale ako, za akú cenu! Falošný úskok falošných ľudí...

V tejto úvahe mi na záver akosi neprichodí optimistická pointa, ako seba a aj vás povzbudiť do perspektívnej budúcnosti? Snáď iba to známe: Žiť sa musí!

dedo Pejo