V živote som tiež mal pokušenie skúsiť to v politike. Z viacerých dôvodov sa tak nestalo a dnes ma to veľmi teší.
Často sa ale zamýšľam, akú funkciu plnia tí štatisti za hlavným rečníkom. Nikdy alebo málokedy nedostanú slovo, prikyvujú, usmejú sa, zamračia, podľa potreby nacvičené gestá. Štafáž, picmochovia, predajné prostitútky, predávajúce svoju česť a hrdosť, ktorú asi už dávno stratili, či nikdy nemali. „Křoví“ s potlačeným vlastným názorom, ovečky bezvýhradne nasledujúce svojho “barana“. Prisluhovači riskujúci vzlet i pád spolu so svojim lídrom. Viem, figúrky simulujúce akože demokratické kolektívne vedenie, zakrývajúce postavenie direktívneho diktátora. Pohľadné devy, panie dodávajúce sebadôveru sebaistého vedúceho alfa samca (aj keby išlo o samicu). A tento šéfko, boss, starý sa na nich ani neobzrie a pri ukončení prezentácie ráznym krokom zo scény odpochoduje, svoje podriadené stranícke okolie totálne povýšenecky ignorujúc. Ženám sa štandardne pri odchode za plentu prednosť nedáva.
A tak predpokladám, že takéto potupné ponižovanie ľudských bytostí - poddaných musí byť v zákulisí patrične ocenené všakovými osvedčenými praktikami „politickej“ práce.
Je pravdou, že pád, skôr ako šéfino, z tých, či oných príčin zažijú niektoré persóny z tohto bekstejdžu, potom v dôsledku nutnosti zachovania imidžu a nedotknuteľnosti nepoškvrneného kápa, sú obetovaní, rýchlo miznú z televíznych obrazoviek a sú nahradené novými nímandmi. A cirkulácia ksichtov sa opakuje.
Hádam by som mohol za ostatné obdobie menovať viacerých, viaceré...
Ale načo, veď Vy viete!
dP
