Bol som tolerantne vychovaný ako človek veriaci - katolík. Prirodzené vnútorné Lutherovské rebelstvo a tiež istá pohodlnosť sa u mňa však prejavujú vo veľmi nízkej frekvencii praktizovania cirkvou predpísaných úkonov. Prečo sa tu, naozaj iba laickým uvažovaním, vyviňujem?
Bez urážky rétoriky kňazov, ale filozofická úroveň väčšiny kázní a ich posolstvo (česť výnimkám), ktoré som si v kostole vypočul, ma skôr odradila ako pritiahla k návšteve svätých omší. Väčšinou išlo o hromadenie mnohokrát opakovaných slov, málo predstaviteľných obrazov, symbolov a etických prímerov, nejasných príkladov a biblických citácií. Páni sú skôr rutinní katechéti ako kreatívni teológovia. Mnohé driemajúce auditórium tomu hádam aj nasvedčuje. A naopak, nielen vo Švejkovi, ale aj my sme raz zažili jemne struňkovaného kazateľa na polnočnej...
Skutočný celibát je obrovská obeť zdravého človeka, ktorý v záujme poctivej viery urobí vážne celoživotné rozhodnutie. Takýto človek si podľa môjho názoru zaslúži úctu a rešpekt. Ale:
9. Božie prikázanie:
NEBUDĚŠ BAŽIŤ PO ŽENE BLÍŽNEHO SVOJHO!
Thou shalt not make unto thee any graven imagines!
Príležitosť robí zviera,
pud je silný, v srdci diera.
V čistom krbe teplo horí,
rozum, vôľa žiadosť zborí.
Celibát
Kňaz znásilňí chlapca, brata,
cože na to cirkev svatá?
Neňi žena, je tu brat,
nebude v tem celibát?
Objeť proťi príroďe,
s Bohem vskutku je v zhoďe?
Zdravý chlap je v pokušeňí,
ve víri takej je, či neňi?
Že sutana geja skryje,
hrích ten sotva z ťela zmyje.
Ježiš Kristus, Mária Magdaléna,
zdravý muž a zdravá žena?
Nie je to, silným slovom vyjadrené, čisté farizejstvo? Možno aj špekulácie nad kompozíciou obrazu slávnej poslednej večere Leonarda da Vinciho o Ježišovi a jeho miláčikovi Jánovi (Márii Magdaléne?) majú reálne pozadie.
Tiež si intenzívne spomínam na takúto neveselú príhodu.
Po smrťi mojeho otca ho mjeli ale zraďit predstavitelé tých, kerých považoval za morálňí autority (někedy svojemu kamarádovi pánovi dekanovi Pástorovi žertovňe nadával do černoprdelňíkú). No a f čem byla tá irónija? 24. 8. 1991 umrel bleskovú smrťú po akútňím infarkťe na lavičke autobusovej zastáfky, ket išel z Holíča do Skalice za svojú manželkú do nemocňice ve vjeku nedožitých 82 rokú. Ket sem mu išel vybavit cirkevňí pohreb do holíčskeho kostela, f kerém právje čerstvje gazdovali mňísi, myslím, že rehole Dominikánú. Dva roky po pádě komunistú byly pochopitelně na koňi, sprísňili kánon, dodržávaňí cirkevňích regulí, někedy tuším aš do absurdity. Mňích sa mňa opýtal, či otec prijal na smrtelňí posteli posledňí pomazáňí? Ket né, pochovat ho nemože. Ríkám, a gde ste byli Vy ket umíral, mohel vám na tej lavičke vyhovjet. Nedal si povidat jak scholastický katechéta a ftedy mňa napadla (odchovaného týma leňinskýma princípama) spásonosná myšlenka, ket sem si spomenul, že otec dlúhé roky udržoval písemňí styk se svojim spolužákem, významňím hodnostárem ve Vatikáňe. Zbjehel sem dom a obratem sa vráťil, abych túto korešpodenciu mňíchovi ukázal. S fleku cúvel, prehodnoťil otcovu víru a otec byl kresťansky pochovaný. Pýtám sa, čím sa tento Boží človíček svojim správaňím líšil ot ideologicky zblbnutých komunistických funkcionárú a funkcionárkú?
(Ešťe malé odbočeňí na okraj: Za komunistú sa méno Štefan nemohlo oslavovat na Vánoce, byl to ukameňovaný mučeňík, ale v augusťe na výročí Štefana - uherského krála. Feudál byl menší zlo jak vjěrící kresťan. Ket fčil slávime naše ména v rodziňe, napadlo mi takého poďekováňí:
V živote to nevie nik,
či si kráľ, či mučeník?
V srdci nosíš jedno – druhé,
chceš len „málo“ – šťastie púhe.
Ďakujem za pekné slová,
celý svet sa do nich schoval...)
Aj pod vplyvom návalu brakových filmov americkej proveniencie za ostatné obdobie po revolúcii, v ktorých sa skoro každú minútu objaví: I love You!, I love You, too!, začal som byť mierne alergický na takto sprofanované vyznanie lásky: Milujem ťa. Toto vyznanie patrí, si myslím, do veľmi intímnej sféry zaľúbenej dvojice a nie na verejnosť, pretože predsa normálne býva spojené aj s erotickými zážitkami. A tak cez prizmu tejto interpretácie mi vôbec nejde do hlavy kresťanské vyznanie lásky voči Bohu, voči Ježišovi, Panne Márii, svätým... Vyjadrenie úcty, obdivu, vážnosti, pokory, slávy..., to áno, ale ľudská telesná láska. V zmysle netelesna ja viem mať rád, svoje deti, súrodencov, rodičov, vnukov, najbližšiu rodinu, dobrého priateľa, zvieratá (aj straníckeho šéfa Kima), ale Pána Boha milovať takto neviem. A už vôbec nie každého blížneho svojho. Tam som, žiaľ, nedospel. Napriek tomu Pána Boha nosím vo viere v srdci a v duši v najhlbšej úcte.
Asi pre každého človeka na piedestáli vďaky a úcty stojí jeho matka, ktorá mu dala život. Neviem, či ste si všimli, ale Pán Ježiš svoju matku nazýva, volá: Žena! Tomu môžem rozumieť hádam tak, že keď sa tvorili základné cirkevné texty, vo svete a spoločenstve dominantných mužov Mariánsky kult nemal svoje miesto. A taktiež možno zachovanie prenosu nemalého a nerozdrobovaného majetku výlučne po mužskej línii, čomu mohol dopomáhať aj zmienený celibát... Napriek tomu pre mňa je veľkou záhadou, že existuje veľa doložených zjavení Panny Márie, no o podobnom zjavení Pána Ježiša od jeho smrti veru neviem. Doteraz som nestretol teológa, ktorý by mi dal zrozumiteľné vysvetlenie. Ja za tým cítim istý signál, ktorému doteraz nerozumiem.
Mal som tú česť navštíviť Golgotu. Miesto je obsypané Cirkvami, ktoré akoby súperili o svoje ovečky. Rad návštevníkov, klaňajúci sa domnelému miestu ukrižovania, sa pomaly posúval, predo mnou každý človek sa k diere po kríži poklonil a pobozkal ju. Ja z trucu, naštvaný z dojmu tej „náboženskej komercie“ just nie. Dozorujúci kňaz ma napomenul. Pozrel som sa mu do očí, ukázal na interiár chrámu, skonštatoval, že tu už Pán Ježiš dávno nie je a v tichosti sa pobral preč. Na Jordánskej strane rieky Jordán pravdepodobne objavili nové miesto krstov sv. Jána. V čase mojej návštevy tam už začali vyrastať ako huby po daždi svätostánky mnohých cirkví, len aby neprišli ani o jednu ovečku. No a táto „výkladná“ komercia, ktorá je samozrejme do istej miery všade nevyhnutná, mňa u nepoškvrnenej cirkvi vyrušovala a vyrušuje ( viem, som naivný). No a čo potom princíp odpustkov...
Známy je názor Mordechaja Marxa, ktorý vraví, že náboženstvo je ópium ľudstva. Barlička, s ktorou sa slaboch, chorý, neistý vo svojich životných problémoch a trabloch podopiera. Praktizujúcich cirkevníkov je veľa, ale koľkí z nich majú dar skutočnej viery? Koľkí z nich sa usilujú v živote poctivo aplikovať kresťanské zásady. Ja sa domnievam, že ide o nízke percento šťastlivcov. No a preto možno moje pochybnosti, otázky, úvahy (snažím sa ich klásť s pokorou) sú pre moju vieru menej škodlivé ako inštitucionálny nabubrelý cirkus mnohých z nás a okolo nás.
Chodiť na spoveď je základná povinnosť. Hej, lenže aký hriech si mám vymyslieť, aby to stálo za to a aby som zbytočne nemárnil čas spovedníka. Naozaj sa snažím žiť poctivo so svojimi bežným hriechmi (hmm, možno 9 z 10 bežných mojich hriechov máte aj vy), ktoré asi nestoja za zmienku a svoje skutočné problémy riešim vo výsostne súkromnej diskusii – modlitbe v tichu a samote s Bohom a to málokedy v chráme Božom. Aj to tak, že prosím hlavne o silu a zdravie, a to nielen pre seba, lebo asi platí, že: „Človeče, pomôž si sám, aj Pán Boh ti pomôže.“
Nuž a čo záverom mojej verejnej otvorenej spovede? Asi nič...
dedo Pejo
