Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
Ó Slovač moja, ty rozpoltená duša,
nabitý prak, natiahnutá kuša,
čo nepokoj a zlostné deje,
krutý vietor odkiaľ veje.
Ej človiečik, to semä hnevu,
ženu, muža, chlapca, devu...
Čím to asi, aká vlna srdu,
obsieva rodnú hrudu hrdú?
Kde rodina, pevnosť, súzvuk hry,
lúky kvetov, háje stromov, žírne kry.
Láska v hmle nám tratí sa,
kedy dobro, kedy vráti sa?
Ja Pejko, Števko a tiež Eugen,
prosím, prosím: Zroď sa, ty gén!
Čo otcovi vrátiš strateného hošíka,
s ním pohostinnosť a číru lásku do košíka.
Štefan Eugen Záhorácky
dedo Pejo
