Koncom roka 1989, teda v čase tej nežnej, zamatovej, študentskej (neviem ešte aké prívlastky by sme jej mohli s odstupom tých 30 rokov udeliť), som bol učiteľom na Strojníckej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Jej vestibul je okrem iného typický aj tým, že na prvé poschodie sa ide mohutnými schodmi, pod ktorými bol voľný nevyužitý priestor o značnej svetlej výške.
V tom čase končiaceho sa normalizačného obdobia bol na večné časy a nikdy inak „maxi super bohom“ V. I. Lenin – vodca proletariátu aj VOSR (Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ktorá sa mimochodom v celom ost bloku slávila 7. novembra). Leninské princípy boli prítomné a hlboko zakotvené v každej, každučičkej oblasti nášho života, krajina bola posiata jeho bustami a sochami všetkých veľkostí a vyhotovení. Citáty a transparenty boli bežnou súčasťou trvalej výzdoby ulíc a budov. Jeho početné zobraté spisy v koži a v zlatej väzbe boli chválou každej knižnice každého významného súdruha. V drvivej väčšine prípadov boli však pannou, ktorú sa nielenže nikto nepokúšal čítať, nebodaj študovať, ale ani otvoriť. To ale nebránilo, aby napr. v predslove, či doslove skrípt výlučne technických odborov bolo povinnou jazdou zakomponovanie jeho významných a dôležitých myšlienok a fráz pre rozvoj daného odboru pre celkové blaho pospolitého socialistického ľudu. Na oslavách štátnych komunistických sviatkov portréty súdruha Uljanova boli povinne všade, teda aj v mäsiarskych výkladoch medzi atrapami salám, kabanosov aj bravčových hláv. (Hmm, spomínam si, že jeho nepekná družka Nadežda K sa akosi na verejnosti z mne nepochopiteľných dôvodov vyskytovala menej často.)
Už presne neviem, ale ktorýsi z „verných“ umelcov socialistického realizmu urobil megasochu nášho revolucionára, zatiaľ len v sadrovom vyhotovení s povrchovou bronzovou farebnou úpravou (zrejme udalosti roku 89 výrobu skutočného bronzového odliatku plány komunistov prerušili). Súdruhovia z ÚV KSS (Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska) mali ideologické zábrany a existenčné bobky tento model zničiť a tak hľadali vhodný interiér, kam tento megagíč umiestniť (dehonestujúcim poveternostným vplyvom exteriéru by asi dlho neodolal). I padlo stranícke rozhodnutie, že do vestibulu Strojníckej fakulty práve pod vyššie spomínané schody, kam s rezervou niekoľkých milimetrov tak akurát vošiel. I stalo sa. Ale prišiel november 89 a na pôde SjF zavládol euforický štatút dovtedy nám neznámej akademickej pôdy a jej akademických slobôd. Študenti vytvorili akademický senát, ktorý sa vo všeličom podieľal na chode fakulty. Okrem iného najváženejšieho člena socialisticko-komunistickej spoločnosti obliekli do srandovnej šiltovej čiapky (pozor, nie do budajky, to je iná kapitola) a mohutného šálu, zrejme z dôvodov, že vo vestibule budovy bolo predsa len v zimnom období chladnejšie. Vladimír Iljič ako veľký školník pomerne dlhý čas prakticky z výšky prvého štoku sledoval to ľudské hmýrenie a dialektický pohyb a vlastne tým sa aktívne zapájal a podieľal na revolučnom dianí tej doby.
Spomenul som to hlavne preto, že význam tohto človeka v čase nežnej revolúcie sa doteraz nikde neobjavil a nespomenul. Chtiac napraviť túto historickú krivdu som napísal tieto riadky, aby dejiny v budúcnosti neopomenuli a nezabudli na prínos V. I. Lenina na „čisto“ demokratický vývoj našej spoločnosti po novembri 89.
dedo Pejo
