Posielajunas vypisat dalsie formulare a tak znova vypisujem osobne udaje plusmeno a adresu a telefon priatela v pripade zranenia ci umrtia.
Stale mi ale neda pokojta narazka na nasu hmotnost. Mozme mat kvoli tomu problemy? Mozno somprichuda a budem vo vzduchu lietat ako spinave pradlo, mozno mi trebadat len zavazie alebo teda, nech sa aspon uistim,ze mi nehrozivypadnutie z remenov...Naozaj by som nerada obtazovala priatela natelefon. .A tak sa odpojim od skupinky a vraciam sa k slecne za pocitam.
Smeje sa. Vysvetluje mi,ze problem by bol,ak by som mala nadvahu. Odlahlo mi.
To uz vsak na mna mava moj priatel.
,,Kde si? Ten TVOJ ta uz hlada!"
Doraz na "tvoj" nevestinic dobre.Ale...u - la - la....a predsa vesti! V ustrety mi kracasympaticky mlady chalan. Priatel take stastie nemal. Remene mu na telestahuje zenska vacsia od neho. Keby chcela, prehodi si ho cez plece aodnesie kam chce.
,,Este som nikdy neskakal." Zartuje ten moj.
Haha, ved ani ja.
,,Bojis sa?"
Co mam klamat? Radsej mu poviem pravdu a spomeniem aj svoj roztancovany zaludok.
,,Budem opatrny, dobre?"
Och, ze ci? Na prvy krat a opatrne, to neznie zle mojim usiam. Este mi ukaze ako mam mat prekrizene ruky, ako sa neskor vystriet auz aj naskakujeme do auta a mierime si to na letisko. Lietadlo jepristavene. Mozeme nastupit. Netrpezlivo cakam svojho instruktora ,aleon sa veselo bavi so soferom auta. Ked konecne pribehne , uz su vsetcidavno dnu. Ostava mi tak sedacka hned pri dverach.Vnutro lietadla je male. Su tu len dve lavice, vyzeraju ako klatydreva, specialne zhotovene na zoskoky.
Hybeme sa.
Shrozou zistujem,ze dvere su otvorene a nikto sa ani nenamaha ichzatvorit. Akoby slo o beznu vec! Otvor dvere nech sa vyvetra! V myslisa mi vynaraju hrozostrasne filmove sceny,ked sa odtrhli dvere lietadlaa napor vzduchu vyhadzoval ludi von....Navyse, remene na mne stalevisia,ze nemusim byt ani Copperfield a vyleziem z nich do3 sekund. Prv, nez ma nacisto ovladne panika, dava sa vsetko doporiadku. Dvere sa zatvaraju, remene sa skracuju az som uplne natesnopritiahnuta k telu mojho tamdemistu.
A vtedy mi dosla dalsia hrozna vec.
Budem skakat prva!
Preco zase ja? Vzdy somto ja! I v sutazi v recitovani som sla vzdy prva ja! Ibaze na zmenurozsadacieho poriadku tu nie je ani dost priestoru ani dost casu. Rukyza mnou otvaraju dvere a hlava nakukuje von. Nemusim snad ani hovorit,ze ja nakukujem tiez. Presnejsie, ja priam kukam! Ved na nom visim akosiamske dvojca. Od strachu vsak ani nepipnem. Ocami hladam zem, vidimvsak len oblaky a preboha! Ocean! Chcem im to povedat, niet kedy.
Skaceme.
Prekrizim si ruky.
Tocime sa. (toto moj zaludok neprezije a slubil mi ,ze bude opatrny..)
Situacia sa upokojuje a my sa rutime dole.
Rozpazim ruky.Citim,ze stracam topanky...Och nie, moje nove adidasy....
Oblaky.
Da sa v nich dychat? Pripominaju mi vypary v saune. V tej sa vzdy dusim!
Cosi mi trhlo telom. Padak sa roztvoril.
,,Juhuuuuu!" Tesi sa mojinstruktor a opat sa rozrecnil. Ukazuje mi krasy Hawaia , hovori osebe, o strachu, preco skace....a ja len pocuvam a kocham sa vyhladom.
Zem je stale blizsie a blizsie. Este par trhnuti tesne nad zemou a mojzaludok je okamzite v rit.. Konecne na pevnine. Snurky mam sicerozviazane,ale topanky som nestratila. American ma objima. Aj ja jeho.Pristava i moj priatel. Vyzera bledo. Ja viem, tie posledne trhnutia....
A potom sa uz vsetkodostava do rychlych kolaji. Podakovanie, spomienkove papiere, vizitky azbohom. Ostavame tam sami. Este takych 10 minut na predychanie a mozemesa ist najest.
Po obede si este ideme pozriet ananasove plantaze,ale uz sa stmieva a otvaracie hodiny skoncili. V aute ma napadne nieco ine:
,,Co keby sme isli do Honolulu? Mesto sme si este nepozreli...Sla by som na nakupy!"
Priatel vsak nema rovnaky nazor: ,,Ani nahodou! Som mrtvy!"
A ze to mysli uprimne mi hned aj predvedie. Zaspi a my narazame do pred nami iduceho auta. Adrenalinovy den sa este neskoncil...
