Mnohi ju povazuju za novodobe ochorenie. Neviem, kde az siahaju jej korene, ja som rovnako ako vacsina verila,ze anorexia k nam prisla so svetom showbiznisu , s modelingom a s jeho stihlymi - ba priam vychudnutymi modelkami, ktore sa stali nemenovanymi ikonami krasy. A to,ze uz taka cisarovna Sisi bola alebo stale je povazovana za anorekticku, ma viac nez prekvapil.
O anorexii som dlho nevedela vobec nic.Nespominam si ani,kedy som sa s tym slovom po prvykrat stretla. Iste vsak je,ze teraz ho poznam a to omnoho dovernejsie nez by som si priala.
Nikdy som nebola tucna. To nie ja, ale moje priatelky drzali diety a ratali kalorie zo zadnej strany obalu . Dookola omielali,aka mozem byt stastna,ze som ako prutik a pritom toho ‘tooolko' zjem. Tesilo ma to ,pochopitelne. Az do jedneho leta,kedy som po uzivani hormonalnych liekoch pribrala a odrazu som nebola tenka ako konarik , ale dievca so silnymi stehnami a celulitidovymi hrckami. Pre mna, zvyknutu na pochvaly, to bol sok a preto som sa rozhodla,ze tych par kil jednoducho zhodim naspat a hotovo. Vsetko bude tak ako predtym. Ibaze nebolo a uz nikdy nebude.
Teraz, s odstupom casu, si nemyslim,ze som bola tucna. Mala som 16 rokov, takmer 172cm a vahu 59kg. Menila som sa na zenu. Ci to boli hormonalne lieky alebo sa moja puberta rozhodla urobit radikalne zmeny v kratkom case sa uz nikdy nedozviem. A tak vtedy, v jedno letne popoludnie , este pred zacatim skoly, som zacala drzat dietu. Od toho dna ubehla dlha doba a vela sa zmenilo. Presla som takmer vsetkym, od stastia zo zhodenych kil a pochval az po vysmech, ponizovanie , sebaublizovanie. Nemozem pisat o vsetkom otvorene,zatial nie. To vsak ani nie je potrebne na to,aby som vam anorexiu priblizila.
Na svete dietuje nespocetne vela ludi, nie kazdy vsak trpi anorexiou. Nie kazdy chudy clovek je anorektik. Anorexiu by som jednoducho charakterizovala ako chorobu , ktora vas ovladne, obera vas o zdravy rozum. Akoby ste nevideli vlastnymi ocami , nepocuvali vlastnymi usami, akoby ste informacie dostavali z tzv. druhej ruky.
Niektori odbornici prirovnavaju anorexiu k rakovine. Nosite si ju v tele a ona caka na ten spravny moment, kedy moze vypuknut. Co sa vsak ani nikdy nemusi stat..Navyse treba podotknut,ze nie kazdy v sebe tzv. skrytu anorexiu ma.[ stretla som sa i s nazorom,ze syndrom moznej anorexie sa da vidiet uz v detstve. Tieto deti su nadmieru mile a spravaju sa dospelejsie a neprimerane zodpovedne k svojmu veku]
Mnohi ludia vinia media a Holywood sa vytvaranie a propagovanie idealu krasy, ktorym je na kost vychudnuta zena bez povabnych ,pre zenu tak typickych kriviek. Myslim,ze ludia, ktori mali s anorekciou blizsi vztah ,maju k tomu najvacsie pravo vyjadrit sa a ja sama za seba tvrdim,ze hoci sa bez vetra ani listok nepohne , nevinim ich z mojej choroby.
Urcite, kazda zena chce byt krasna, verim tomu,ze muzom ich vzhlad tiez nie je ukradnuty , ibaze tam niekde by hadam mohli zacat diety ale nie anorexia. Nijaka modelingova agentura vas predsa nevyhladuje na smrt. Co vam bude chodit kradnut jedlo z chladnicky? Alebo nebodaj sledovat vas a odtrhat vam jedlo od ust? Vsetci mame predsa svoj rozum a vieme, kde mame svoje hranice.
I anorexia ich ma .Keby sme jej nechali volnu ruku,keby neexistovali blizki ludia, rodina, priatelia , hocikto, kto by sa proti nej postavil, dotiahla by to vzdy k tej svojej, jedinej hranici - k smrti.
Anorexia je kontrola mozgu. Neskutocne neopisatelna kontrola mozgu. Videla som kresby dievcat postihnutych anorexiou. Napokon, sama mam par zastrcene v dennikoch, ktore som si pisala. [anorexia vas meni na asocialov a dennik je castokrat jedinym blizkym priatelom] Povacsinou to boli kresby ich vlastnych tiel stojacich pred zrkadlom alebo jednoducho ich portret, na com by nebolo nic zvlastne, nebyt toho,ze zachytene tela su alebo tucne alebo extremne chude casto obklopene jasne cervenou farbou az napadne pripominajucou krv alebo plamene .Hlavne na portretoch je krvacanie hlavy casto zachytene. Hej, pozornost sa upriamuje na hlavu,lebo tam sa to vsetko odvija... A z coho mi naskocili zimomriavky na tele, boli tie ‘druhe hlavy' vykukajuce z vlasov alebo visiace vo vzduchu hned vedla hlavy nakresleneho postihnuteho dievcata. Samozrejme, nebolo tomu vsade rovnako. Niekde ste druhu osobu citili v textoch ci v slovach rozhadzanych po papieri ako: ,, TUCNE PRASA" alebo ,,SI ZLA". Zavana to trochu schizofreniou,ze? Ale mne sa skor hodi pomenovanie ‘negativna mysel'.Kazdy mame svoju vlastnu - pozitivnu mysel [ a nemusime byt prave optimisti], ta vsak vie rozumne pozriet na veci okolo nas a ked sme v poriadku , tak cierna vec je cierna a koniec debaty. Negativna mysel ma vsak svoj nazor a to povacsinou opacny. Kontroluje, zakazuje, prikazuje, riadi. Vas mozog si nevie oddychnut. Telo so zvyskami pozitivnej mysle este bojuje ale castokrat marne. Vsetko sa toci okolo jedla. Ste slabi, hladni , opusteni a predsa budete robit vsetko naopak , nenajete sa, nezmocniete a pred stretnutim s niekym sa radsej utiahnete do samoty. Dookola pocuvate,ze ste tucna, skareda , zla - najhorsia , ublizujete ludom a lepsie by bolo,keby ste radsej nezili. [ mnoho dievcat si siahne na zivot...]Alebo vas robi stastnymi ublizovat bliznym? Stavate sa dovodom kazdeho vtipu. I ten hlucik ludi na rohu ulice, z ktoreho nikoho nepoznate a ktory sa prave hlasno rozrehotal ,sa zabava na vas. Ze ktosi nieco zasepkal? Urcite to bolo o vas, o kom inom? Ste nehodni lasky a to boli...A cim dlhsie pocuvate rady svojho druheho ja , tym viac im verite.
Precitala som pomerne vela knih o anrexii a hoci mam v mnohom podobne nazory, vo vela sa naopak nezhodujem s autorkami. Nemyslim,ze je spravne zaskatulkovat anorekticky do jednej skupiny. Cosi ako: tecie vam z nosa, boli vas hlava , skrabe v hrdle - ste nachladnuti. Rozdiel je napriklad v pohlade na vlastne telo. Kazdemu je viac nez zname, ze anorekticka straca realny pohlad na telo. Hoci na jej tele odvsadial trcia uz len kosti, ona vidi iba mnozstvo tuku. A preto hladuje a neumerne vela cvici. I ja som sa neustale obzerala v zrkadle s tym rodielom, ze ja som v nom videla vskutku iba vychudnute telo. Vadilo mi tucne brucho[ co bol naozaj len nafuknuty zaludok] a moja kritika v denniku neznela,ze som odporne tucne prasa ale vychudnuta ako z koncetraku. Zaver bol vsak podobny. I ja som neumerne vela cvicila a nejedla.Za kazde prehltnute susto som dokonca musela zaplatit. ,,Dobre, mozes zjest ten kusok kolaca, ale bude ta to stat dve hodiny behania." A to hadam nemusim ani podoknut,ze som od rana zjedla iba polku jablka. Zda sa vam to nepochopitelne? Tak vam prezradim este dalsie tajomstva anorekticky ako neschopnost sadnut si vo vlaku na zadok,lebo sediac nespalite tolko kalorii ako ked ostanete stat alebo 100% presvedcenie,ze uz len samotne vypary z hrncov pri vareni vas nasytia ci zamerne oblecenie si tenkeho svetra namiesto hrubeho v zimnom pocasi,lebo telo predsa spaluje kalorie vytvaranim si vlastneho tepla. Niekedy neprekonatelna tuzba po jedle sa lahko znici znehodnotenim jedla, v com su anorekticky priam expertky ako pridanie vody do jedla, presolenie ci dokonca kvapnutie pripravku na umyvanie riadu .
Hovori sa,ze dievcata ale i chlapci trpiaci anorexiou su zvycajne nadani a inteligentni ludia. Vraj dokonca maju cosi ako ‘krasnu dusu' a pre druhych by sa hadam aj rozdali. Snazia sa pomoct,kde mozu, uprednostnujuc pocity ostatnych pred ich vlastnymi. Cakaju za to pochvalu. Hadam od detstva boli zvyknuti na uznania,aki su sikovni...V dospievani si uvedomuju,ze su od nich lepsi,snazia sa bojovat,zial, casto prehravaju...Odrazu nie vsetko ide tak, ako by malo. V skole sa objavi zla znamka, rodicia od nich cakaju studium na istej vysokej skole, alebo sa nebodaj neprestajne hadaju a vo vzduchu visi rozvod. Nikto si ich viac nevsima , nikto nepocuje. A nic z toho sa neda len tak zmenit, riadit podla vlastnych predstav. Stracaju podu pod nohami a jedina mozna vec ,ktora im ostava na riadenie je jedlo.
Zit s anorexiou je tazke. Verim tomu,ze ani pre ludi zijucich v okoli cloveka s anorexiou to nie je lahke. Nadavky, klamstva, odsuvanie ich prec.., kto ma mat na toto nervy? V dnesnom uponahlanom svete?
Ale ja vas prosim, ja viem,ze tento boj sa vyhrat da. Chce to viac casu, viac usilia,ale ja verim,ze to stoji za to. Nekritizujte ludi s anorexiou, verte mi, maju ho az - az. Ved ich sebavedomie je kdesi na bode mrazu[ nizke sebavedomie anorektikou sa vraj da vycitat aj z pisma, ktore ide umerne dole s vyskou sebavedomia a niekedy je tak male,ze by ste potrebovali lupu..].
Ja vam drzim vsetkym prsty.Pamatajte, i tu plati, cim skor tym lepsie. Nedajte anorexii zobrat co i len rok z vasho zivota. Ja som ich stratila par. A hoci som uz z najhorsieho davno von, viem, ze kdesi v tej mojej hlave stale drzim svoje ‘druhe ja', ktore mi podlamuje kolena a nasepkava,ze vo vsetkom zlyham,lebo nie som dost dobra. Asi nemam pravo odkazat ostatnym, mne podobnym, ,,neverte tomu, ste dost dobri." Ale urcite si to mozem priat...
