Poznam ju odmala. Vlastne sme vyrastali spolu. Vidavala som ju sediet za pocitacom a pisat jej sladke romanticke pribehy. Huste vlasy mala stiahnute v gumicke, na nohach roztahane teplaky ,hore bavlnene tricko a teply sveter,len aby jej bolo pri pisani teplo a pohodlne. Uz vtedy bola mladou spisovatelkou. Snivala som rovnaky sen, a to odkedy som do cisteho skolskeho zosita napisala moju prvu rozpravku o vtacatku,ktore nevedelo lietat.. Vidiet ju ako tam sedi, v tom makkom svetle lampy,bolo ako vidiet svoj zhmotneny sen. Vzdy som sa pri nej zastavila, spytala ,co pise,kolko stran uz ma za sebou a kolko jej este chyba do konca .Bola pre mna inspiraciou. Niezeby som o nej chcela skladat basne, to ani nahodou! Po stretnuti s nou som vsak mala chut utekat - utekat domov a to najrychlejsie ako sa da , chytit svoje gulockove pero , po rebriku vyliezt na postel a na kolenach otvorenom zosite pisat,pisat a pisat. Zavidela som jej pocitac.Nasi nan nemali. Preto som chodievala s mamkou do nemocnice a na pisacom stroji v jej kancelarii som si prepisovala svoje dielka. Uvazovala som, ci i ja vyzeram ako ona, ci by som aj ja mohla niekoho inspirovat,ak by ma v tej nazlto namalovanej miestnosti uvidel. A cas letel a my sme dospievali. Na mojom obdive k nej sa nic nezmenilo. Stale rada pisavala a priznam sa, nevedela som sa dockat az dopise.S teplou kopiou v rukach som potom utekala domov, po rebriku vyliezla na postel a doslova hltala pismena a neskoncila som, dokial som neprecitala vsetko. Tak som sa vyvalila na vankuse a tesila sa. Z toho,ze jej tvorba sa mi nepaci, ze mozno nemam pocitac,ale pisem lepsie. Ze mozno nevyzeram ako spisovatelka, no i tak mam sancu jednou byt. Nikdy som jej to nepovedala. Kritizovat sa nepatri. Navyse, moje lakome ja nechcelo,aby ju sklamanie z jej diela posunulo a donutilo pracovat na sebe viac . Ktohovie, mozno i ona citila to iste, ked mi vracala rukou popisane stranky s mojimi poviedkami. Nech boli moje myslienky akekolvek, neprestala som ju obdivovat. Kolkokrat sme isli do kina a ja som ju uvidela stat v chodbe ich bytu, oblecenu v prizensky strihanej sukni , priliehavom tricku, s lodickami na nohach....och, vyzerala ako krasna herecka z filmov pre pamatnikov. Hanbila som sa,ked som sa pozrela na seba, v rifliach a kosielke. Zavidela som jej hompalajuce sa nausnice v usiach i cerveny ruz. Slubila som si,ze nabuduce sa i ja primalujem a premenim na zensku. A vazne som sa zmenila, no len za dverami rodicovskej spalne a jediny ,kto ma tak videl, bol moj odraz v zrkadle. A cas letel a stale leti... po skolach sme sa rozprchli do cudziny a vsetko sa zacalo stracat. Ostalo nam len par mailov a cez net poslane fotografie. Avsak ani roky a ani dialka nezmenili nic na mojom postoji k nej. Nemusim ju vidiet,aby som vedela,ze stale tvori a zije zivot , o ktorom by mohla pisat. Som si ista,ze raz sa este stretneme a mozno si ako stare babky vedla seba sadneme a pri teplom caji jej prezradim,co pre mna niekedy znamenala a mozno tak ako miliony inych zien,ked sa dozvedia toto tajomstvo, sa na mna s prekvapenim pozrie a povie: ,,Co?Ale ja? To ty si sa mne pacila! Ja som si hovorila, ako ti to skvele ide a ako velmi by som sa ti chcela podobat.." pretoze zeny obdivuju ine zeny,len sa o tom nehovori...
