Pamatam sa ako som sa vtedy trapila nad svojim “samotarskejsim” sposobom zivota. Nikdy som nepatrila k vymetacom barov, k ludom,ktori nevynechali ani jednu dobru akciu, ktorym stale ktosi volal, niekto ich niekam pozyval…
Bola a stale som skor uzavretejsia osoba .Nezvykla som mat okolo seba davy, stacilo mi par dobrych a jedna najlepsia priatelka a vecere som mnohokrat travievala osamote pisanim alebo malovanim. Na vysokej skole som spoznala iny zivot a sediac pri stole pocuvajuc vsetky tie pribehy ,co kde bolo a ako,kto sa kde pobil,kto sa s kym stretol, kto co vsetko videl a ja? Ako ked mate hrubu knihu a potom siahnete po casopise. A vtedy vznikla ropzravka o kvapke rosy.Aby mi pripomenula, ze zivot je len jeden a je len na nas, ci ho vyuzijeme alebo premrhame.
Jej obsah som si vzala k srdcu a casom sa naucila este jednu vec. Zivot je sice len jeden,ale kde je napisane,ze ho musime vsetci prezit rovnakym sposobom? Ved co robi stastnym teba, nemusi tesit mna. A to je hadam to najdolezitejsie, zit zivot tak, aby sme z neho mali radost…..
KVAPKA ROSY
Bolo velmi skore letne rano. Slnko bolo na zaciatku svojej pute ,ked sa na cervenom lupeni ruze narodila kvapka rosy.
,,Krasny den ruza.!” pozdravila kvetinu.
,,Vitaj kvapka! Aka si len vesela…”
,,Coze by som nebola, ved je tak krasne na svete…”
,,Och kvapka , kvapka, ci si len hlupa. Ved coskoro umries!”
,,Viem ruza. Ale nechcem smutit. Chcem sa tesit zo zivota!”
,,Ako sa mozes tesit,ked vies, ze coskoro zahynies? Tvoja cesta nie je dlha, lenco sa luce slnka rozohreju, zabiju ta!”
,,Ej ruza, nie ja som hlupa ale ty! Mozno moj zivot nie je dlhy,je to moj osud.Narodila som sa ako kvapka. Ale pozri sa dookola, aka krasa! Som rada,ze vidim svet,ze som sa narodila na najkrajsom kvete,ze vidim travu, oblaky, slnko….hoci bude coskoro mojim vrahom. Ale dokial zijem,chcem vyuzit kazdu chvilocku,aby som sa co najviac dozvedela a potesila. Nuz ,prosim ta ruza, porozpravaj mi o svete.”
A ruza necakala a zacala kvapke rozpravat,co vedela. Hovorila a hovorila a slnko bolo coraz vyssie a vyssie a jeho luce palili coraz viac.
,,Umieras kvapka!” zatriasla sa smutkom ruza.
,,Och, nesmut! Pozri, ja nesmutim! Dakujem ti. Vela som sa dozvedela a som rada,ze som ta spoznala. A pamataj ruza, niekedy staci i malo casu,len ho treba spravne vyuzit. A ja som stastna. Moj zivot nebol zbytocny…. Zbohom kvetina moja..” a umrela.
Ruza sa znovu striasla a v tom smutku ako slzu pustila na zem krvavocerveny lupen.
,,Vidis kvapocka, zijem omnoho dlhsie ako ty,ale bola som slepa. Na co tebe stacila chvila, mne nestacila dlha doba.”
Rozumiete mi?
