Sobota sa pomaly konci. Z balkona bytu, v ktorom momentalne pracujem, mam vyhlad na New York. More svetielok. Ruzovo zltych..... Myslim,ze mi budu chybat, ked raz odidem.
,,Uz si nikdy nezvyknes, ked sa vratis, ver mi." povedala mi dnes starsia sestra. Nehovorila som s nou niekolko rokov. Za ten cas, co som tu, sa jej narodil syn. Az dnes som ho po prvykrat videla. Cez web cameru,ale videla. A Sarah? Jej prvorodena dcerka? Kde sa podela Sarah? Male babatko s hlavou ako vajicko....? Takmer som odpadla,ked som ju videla! Nechcelo sa mi verit, ze ta krasna do vysky vytiahnuta blondinka s belasymi ocami je ona.
Su tomu takmer 5roky, co som odisla. Ani sa to nezda..ten cas kamsi tak sialene leti....Ale sestra sa nezmenila, ani jej manzel, ani moj otec....iba mladsia sestra dospela a mamka zostarla. Kruhy jej stmavli pod jej modrymi ocami. Zdali sa mi take hlboke, az som takmer nebola schopna odtrhnut od nich svoj zrak. A ona hovorila o tom, ako nevladze.... ze keby som sa vratila domov.....ze keby...mozno....
Och, mami....prosim mlc! Ja sama neviem, co sa deje........akoby tu este cosi bolo, co ma drzi a nechce pustit prec. Doslova citim ako sa mi telo naklana k domovu,uz len nohy, skus im rozkazat! Ako zatato sa drzia americkej pody.
Zacala som si zvykat.Viac, nez len zvykat. Akurat dnes mi ista pani z obchodu na Union street medzi 7 a 6avenue prislubila zadarmo hodiny tlace na latku. A akurat dnes som objavila na ulici prvy tohtorocny sale a od drobneho gaya s rovnakou velkostou chodidla som si kupila zbrusu nove tenisky Lewis za 5$! Akurat dnes som v Beacon Closete pokecala s majitelom o psoch a akurat dnes som sa cestou do prace zdravila s nahliacimi sa mamickami, co kocikovali svoje ratolesti z parku domov. Uz nie som cudzia....Uz ma poznaju a ja poznam ich. Nie je aj o tom domov? Domov....
Obcas zabudam na ten svoj. Na malom kopci este mensi kopcek a na nom nas 'cinziak'. Presne povedane 'cindziak', lebo tak sme ho volali. Zdobila ho taka chaba briezka na zelenom ostrovceku na rohu, kde sme zvykli parkovat nasu Skodovku.
,,A kde to vlastne byvate?" pytali sa ludia.
,,V tom byte s najkrajsimi zaclonami."odpovedali sme.
Teraz nemam ani potuchy, ake zaclony nam obdivuju z chodnika.Nejake som odtial poslala,ale uz si nepamatam, tu mi nechapavej tolko tovaru preslo rukami, ze sa mi o tom doma ani nesnivalo! Az sa toho obcas desim, mam pocit ,ze som skazena, rozmaznana, ze som spysnela, ze neviem, kedy dost,ze som proste zabudla na to,ze mam len jedno telo.....
Aj to je dovod, preco chcem odist. Aby som nasla to stare, co som kedysi mala. Mozno som to nestratila. Iba supla hlboko do vrecka ktoryhsi nohavic .
Ale....uch....neviem....mam odist a hladat to uz teraz? Nemam pockat este par mesiacov? Co tie znamenaju v celom zivote? Neviem sa rozhodnut. Zapasim sama so sebou. Hladam odpovede vsade-mozne, no na tom spravnom mieste som ocividne este nebola.
Na krku pod tielkom mam ukryty medailon s fotkou mojej nebohej starej mamy. Nebola som pri nej, ked umierala. Nebola som ani na jej pohrebe. Lebo som bola tu. Obcas sa na tu drobnu fotecku divam a ked sa rovno nerozplacem, pytam sa starkej, kade mam ist. Takmer pocujem jej hlas, ako mi namiesto jednoduchej odpovede rozprava rodinne pribehy o pribuznych, co odisli do Nemecka a do Ameriky hladat nove stastie. Domov sa uz nevratili.
Nuz,moja sestra sa z Nemecka vratit neplanuje.
Obcas ma desi, ako sa historia opakuje.....
Coskoro sa vratia moji "bossovia" z kina. A ja im poviem ako si ich dcerka zahryzla pri pade do jazyka,ako krvacala a s pocitom neuspechu odidem do svojho momentalneho domova. K mojmu expriatelovi, nadmerne velkemu kocurovi a vecne ulietanemu psikovi. Nemyslim,ze dnes este budem tvorit. Moje babky pockaju do zajtra. Aj naivne kresby fixkami, co som si nedavno kupila. Aj kniha, aj dennik pocka. Myslim,ze si dam salku tepleho mlieka s medom a pojdem sa schulit do perin. Mozno, hoci necakam, ale mozno.....mozno sa zajtra prebudim a najdem odpoved ako dalej.....
