Spadla z oblakov, seriál ktorý hovorovo nazývame Majka z Gurunu je údajne o "dievčatku", ktoré priletelo z ďalekej planéty Gurun – aby navštívilo socialistické Československo. A pre istotu priletelo napumpované vedomosťami, ktoré sa pionieri akurát v tej dobe učili v školských laviciach slovenskej časti našej vlasti.
Majkin príbeh je pre nás len rozprávka, súčasť detstva ktoré skončilo, súčasť éry, ktorá je dávno preč a za ktorou poniektorí z nás túžobne vzdychajú.
A predsa sa nezdá, že sa jednalo iba o rozprávku, iba o príbeh pre deti s účelom zamestnať diváka na nedeľňajšie dopoludnie, kým časť občanov šla do kostola. Nie, tvorcovia trinásť dielneho seriálu vedeli, o čom píšu, pán Václav Pavel Borovička vedel, čo robí, vedel, čo chcel povedať, a vidno to všade ale obzvlášť práve v záverečnej, trinástej časti tohto seriálu.
Aby sme pochopili tragédiu, ktorú predstavuje stretnutie ľudstva s A. I., alebo inak, s umelou inteligenciou, po anglicky Artificial Inteligence, pozrime sa najskôr ale na záverečnú scénu predposledného, dvanásteho dielu, okoreneného veselou, socializmus evokujúcou hudbou: Deti sa vracajú z výletu na kolotoče v Bratislavskej Petržalke. Z výletu, ktorý sa niesol v znamení Majky (Zuzana Pravňanská) poslušne míňajúcej svoju obmedzenú zásobu energie na zábavy typu spustenie jazdy prv, než zodpovedný ujo kolotočár uznal za vhodné, či strieľanie brokmi s cieľom finančne zruinovať nepríjemnú majiteľku stánku s hračkami. A nakoniec je tu cesta naspať do Tatier, do fiktívnej tatranskej dedinky Čabovce. Majka stojí, či skôr leží pri kormidle a palivo na let starou rúrou, či raketou MRK, ide opať z Majkiných zásob.
Nasleduje oslavný tanec pri ktorom niektorým z nás zovrie srdce nostalgia pri pohľade na staré hračky, a iní z nás sa strasú hrôzou, alebo pobavením a smiechom nad tým, že tieto rárohy boli kedysi pre nás také vzácne. Po chvíli zábavy za neustávajúcej hudby vidíme deti rad radom pochodovať dnu do ich sídla. Do ich budovy, do ich chatrče, do ich obydlia, ktoré im patrí, aby si doň uložili korisť, na ktorú majú ako členovia ľudskej rasy plné právo. A počas tohto pochodu vidíme pomedzi hračky a balóny Majku, sediacu na kraji rakety MRK so sklonenou hlavou.
Majke je zle a deti to nevidia.
Sú ohlušené hudbou bez textu, ktorá tvorí soundtrack k ich radosti a my diváci prežívame ich dobrodružstvo spolu nimi. Až keď hudba ustane, najstarší člen posádky, Karol, (Matej Landl), ten ktorý sa o Majku staral od prvej chvíle, si konečne všimne, že niečo nie je v poriadku a okamžite súhlasí a sľúbi, že Majke pomôže.
Dovoľte mi ujasniť jednu vec. Netvrdím ani náhodou, že ostatné deti vystupujúce v príbehu robota s telom ľudského dievčaťa, nemajú Majku rady. Nepokúšam sa kruto klásť na tieto deti nároky a požiadavky, ktoré nemôžu splniť. Nežiadam etickú a morálnu prevahu od chudobných československých detí na konci sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia a neodsudzujem ich typicky detskú a nevinnú radosť z vecí ako sú hračky a kolotoče. Takisto
u mňa nevládne zaslepenosť voči skutkom, ktoré sa deti nezištne ponáhľajú vykonať akonáhle pochopia, že tvor ktorého považujú za svoju kamarátku je v núdzi:
Emil Horák (Peter Scholtz) strávi, podľa všetkého bez spánku a bez jedla, niekoľko hodín snahou spojiť sa s vesmírnou loďou, či „systémom“, ako ho nazvala Majka, menom Felix. Katka, skvele stvárnená herečkou Svetlanou Majbovou uteká sama cez vysokohorský les v snahe zohnať pomoc a Dedič (Karol Polák mladší) napriek tomu, že mu Karol nedáva odpovede, ktoré si nárokuje, statočne pomáha niesť malé dievčaťu podobné stvorenie hore trasou, ktorá sa rovná vysokohorskej túre. Keď prišlo, ako sa hovorí, na lámanie chleba, keď bolo zle, deti ukázali, že sú ochotné obetovať svoje pohodlie v snahe pomôcť, hoci nechápali v plnej miere, prečo presne je Majke zle.
Moje nepríjemné poznámky na adresu záverečnej scény epizódy dvanásť krásneho seriálu sú kritika ľudstva ako takého, ľudstva, ktoré je v tejto scéne predstavované a symbolizované skupinkou detí, a ich postoju voči mimozemskému životu a umelej inteligencii zároveň. Tieto dva elementy, samozrejme, zosobňuje Majka.
Počas seriálu máme možnosť sledovať reakcie dospelých a širšieho okolitého sveta na fakt, že do Tatier zavítala osoba so vzhľadom malého dievčaťa , a so schopnosťou lietať, uniesť ťažké náklady, namnožiť rôzne predmety a vysielať do televízie cez vlastné oči. Prvá reakcia, po úvodnej panike najbližších, je snaha medializovať situáciu a vyťažiť peniaze z každého možného aspektu celej udalosti a z Majky samotnej.
Druhá, do istej miery znepokojivá reakcia, je zaškatuľkovať Majku do role dieťaťa, hoci na konferencii počas interview dokázala svojim slovným prejavom, že inteligenciou patrí niekam inam.
Dá sa pripustiť, samozrejme, že aj Karolova prvotná reakcia bola priradiť Majke pohlavie na základe jej mena, bez ohľadu na to, že Majka ako jemu tak aj neskôr doktorovi Kamenistému jasne a nahlas pripomína, že nie je dievča. Nesmieme však zabudnúť, že ku Karlovým skutkom patrilo aj zaobstaranie jedla, odevu, prístrešia, predstavenie babke, Karolovej jedinej autorite v jeho živote, a snaha ochrániť Majku pred utopením a popálením.
Karolov prístup bol prevažne altruistický.
Bola to nesebecká snaha pomôcť niekomu, koho predovšetkým vnímal ako dieťa stratené v cudzom svete.
V ostrom kontraste vidíme reakcie dospelých, ktoré sa menia od strachu na úctu, ďalej znevažovanie a príkazy, (ako napríklad zatvorenie Majky do hotelovej izby a zákaz odchodu) až po priame využívanie s cieľom zarobiť na nej.
Všetko toto jednanie spadá pod aktivity, ktoré v našom svete nazývame legálnymi.
V siedmom a ôsmom dieli sa prvýkrát stretávame s človekom, ktorý na Majkin príchod na Zem reaguje nelegálne, prichádza teda ako priamy protipól Karolovho jednania ako aj jednania detí. Prichádza s prístrojom ktorý registruje Majkin zdroj jadrovej energie, ako vysvetľuje doktor Kamenistý v ôsmom dieli.
Zatiaľ čo väčšina dospelých si vychutnáva duplikované zákusky z Majkiných elektrických matíc a premýšľa ako spoplatniť predstavenie tejto zázračnej hračky v zahraničí, do popredia vystupuje prvý človek, ktorý je ochotný prekročiť zákony určené ľuďmi, aby s bytosťou z inej planéty, prvej ktorá sa kedy spojila s tou našou, naložil predovšetkým podľa vlastných egoistických až sociopatických pohnútok.
Fakt, že inteligentný život predsa len existuje mimo našej planéty nie je až taký podstatný, ako možnosť zarobiť najvyššiu možnú sumu pozemských peňazí na čiernom trhu.
Ako povedal strýko Držgroš v Káčerove svojim synovcom o dekádu neskôr v seriáli spoza oceánu: „Je jedno akí budú mimozemšťania, hlavné, že zaplatia.“
V jedenástej časti stretávame podobné záporné postavy ktoré svoj plán v časti dvanástej vyjadria jazykom zrozumiteľným aj tým najmenším: „Odovzdáme dievčatko, dostaneme grošíky, a za grošíky si kúpime pekné autíčko.“
Touto vetou je motív únosu vysvetlený, ako aj fakt, že ich vlastné výhody a pohodlie, ako napríklad drahé auto, sú týmto mužom prednejšie ako záujem správne a čo najlepšie naložiť s najväčším darom ľudstvu priamo z, dovolím si povedať, z oblakov. Úcta k životu ako takému, k životu z inej planéty, k pokroku a k vede, a konečne, aj k deťom našej ľudskej rasy, ide bokom, keď má človek možnosť ulahodiť svojim osobným chúťkam na pekné autíčko.
Je potrebné zdôrazniť, že títo antagonisti, podobne ako legálne operujúci občania Čaboviec, si neuvedomujú, že Majka nie je skutočné dievčatko. Hoci ju vidia ako drahú komoditu, jej ľudský vzhľad a nízky vzrast ich necháva podľahnúť dojmu, že jednajú s dieťaťom, ktoré oplýva naivitou a strachom, vlastným našim ľudským deťom.
„Neboj sa ujka. Ujko ťa nezje. Ujko ti kúpi bábiku.“
Tento muž (Pavol Mikulík) je natoľko zaujatý svojou túžbou postúpiť v spoločenskom rebríčku a zbohatnúť, že sa zabúda spýtať sám seba, čo by nadpriemerne inteligentný robot z inej planéty, ktorá je vývojom ďaleko pred nami, asi tak robil s bábikou vyrobenou v Sovietskom Zväze.
Načo by mu bábika bola?
Tým sa dostávame naspäť k postave Karola. Karol stojí mimo ľudí, ktorí sa Majku pokúšajú dostať pod kontrolu, či už uzavretím v hotelovej izbe alebo v puzdre od hudobného nástroja.
Možno súhlasí na začiatku, že mať Majku počas písomnky v škole pod lavicou by pomohlo.
Avšak už vtedy vidíme, že je tu niečo viac, Karol nehľadí na Majku iba ako na možnosť dostať sa vzdušnou čiarou do Prahy alebo získať dve tony hračiek.
Nezabúdam na Dedičovo obvinenie, že Praha bola Karolov nápad, len tak mimochodom. Chcem len správne určiť Karolovo miesto v našom príbehu – a nepochybujem o tom, že Majka bola Karolovi prednejšia ako výlety a hračky a to od začiatku až do úplného konca. Karol je postava, ktorú vidíme v amerických filmoch často – je to ten jeden dobrý človek spomedzi všetkých zlých, čo sa spriatelí na život a na smrť s bytosťou ktorá vo filmoch predstavuje určitý pokrok a vedeckú fikciu. Karol je ekvivalent Jamesa Franca v Zrodení planéty opíc, Brucea Willisa vo filme Piaty element alebo Jesseho v Zachráňte Willyho.
Je tým jedným človekom, ktorý zázračnej bytosti z iného sveta ukazuje všetko to dobré čo takmer nevidno, keď tá čistá bytosť pozerá na skazené ľudstvo.
Na začiatku trinástej kapitoly nášho príbehu vidíme Karola ako sa pripravuje na cestu a ako berie so sebou Dediča. V úvodnom zhrnutí pred titulkami sa Karol už ani neunúva opísať záverečný šok z predchádzajúcej epizódy. Jednoducho končí zhrnutie slovami „Majka je naša kamarátka, viete? Naozajstná kamarátka.“ Po týchto slovách vidíme bežné úvodné titulky a vzápätí Karola, ako necháva odkaz babke ale nežiada ju o pomoc. Nedôveruje žiadnym autoritám v jeho svete, lebo všetky zlyhali. Napriek priateľstvu, ktoré sa zrodilo medzi Karolom a Dedičom, počas náročnej túry sa dozvedáme, že Karol nevysvetlil celú situáciu ani jemu. Dedič chápe, že sa niečo deje, a jeho lojalita a túžba pomôcť v ňom bojujú s únavou a hnevom na uzavretého priateľa. Obaja chlapci Majku nesú na nosidlách ktoré sami zhotovili, k čomu boli donútení po nehode, keď sa zrútili z nebies potom ako Majka stratila energiu ďalej ich viezť.
Katka si pripadá ako vynechaná zo zaujímavého dobrodružstva. Trvá zanovito na tom, aby ju chlapci vzali so sebou, pripomína, že žijeme v časoch rovnoprávnosti pohlaví („Baba jedna špehúnska!“ – „Nenadávaj, keď je rovnoprávnosť!“) a prosí Majku o povolenie letieť s našimi hrdinami. Celá scéna budí dojem, akoby si Katka vo svojom veku neuvedomovala, že niečo nie je v poriadku, že Majka trpí, že Majka nevládze. Nedozvieme sa kedy presne Katka pochopí, čo sa deje. Po páde z rakety a po ceste Tatrami pešo jej môžu byť veci jasnejšie. Avšak ani Dedič, ktorý je od Katky starší o niekoľko rokov, stále nemá vo veciach jasno.
Akoby obe deti, napriek tomu, že ich vzácna lietajúca hračka ich práve zhodila z neba na tvrdú zem, neboli schopné pripustiť si, že energia, ktorej benefity si vychutnávali, nie je bezodná.
Jasné však je, že Katka nepochybuje o Dedičových slovách, keď jej prikáže ísť naspať do civilizácie a odkázať „že je s Majkou zle a že Karol zošalel.“ Dedič opakovane počas cesty horou pripomína Karolovi a nám divákom, že nevie „tajomstvo“ ktoré Karol skrýva - Dedič nerozumie, prečo Majku nesú hore lesom. Napriek Majkinmu zlyhaniu počas posledného letu nevie, čo je cieľ cesty.
Zdesená babka, príliš stará a unavená na to, aby chápala niektoré súvislosti, a príliš milujúca svojho jediného vnuka, za ktorého je plne zodpovedná, sa nevie vzoprieť panike. So sprievodom doktora Kamenistého (Václav Babka) a Kompiša (Milan Kiš) uháňa hľadať Karola do Kozmolomu.
Babka Čudková sa ale nemýli, keď prestrašene volá: „Možno práve preto ju sem poslali, aby priniesla exemplár človeka!“ A na otázku doktora Kamenistého „Načo by im bol?“ opakuje: „No ako vzorku! Exemplár.“ Majka skutočne plní úlohu zadanú obyvateľmi Gurunu a prináša exemplár obyvateľa Zeme – seba samú. Postupne preberá ľudské a detské manerizmy, zvyky, pohyby a reakcie, silno ovplyvnená interakciou predovšetkým s ľudskými deťmi. Babka Čudková kričí: „Teraz ho už na Gurune pitvajú,“ a zatiaľ čo my, televízni diváci, sa smejeme, Majka možno práve myslí na to, ako ju ozaj čaká v nejakom zmysle slova pitva, rozoberanie a laboratórne pokusy nejakým spôsobom, pretože sa na Gurun vracia ako vzorka človeka. Prečo Gurunčania neuniesli priamo jedného z nás?
To nevieme, ale vzhľadom na Majkino prehlásenie z ôsmej časti, že nemali vojny a že sú vývojom o tisíc rokov pred nami, je možné, že aj morálny a etický vývoj u nich nestagnoval a pojem ako únos chápu ako vec nesprávnu, prípadne riziko vyvolania vojny s inou civilizáciou.
A tu sa dostávame k jadru celého trinásteho dielu, ba dovoľujem si tvrdiť, že k jadru a podstaty celého seriálu.
Deti, smutné pretože netušia kam zmizli Majka, Karol, Dedič, Katka a raketa, vysvetľujú trom dospelým, ako prišli k záplave hračiek, na ktoré nemajú peniaze. Slavo (Ľubor Čajka) sa pokúša prísť na slovo, ktoré použila pani zo strelnice. Jurko, krásne stvárnený dnes známym Michalom Suchánkom, mu pomôže a dodá, že strelnicovú pani „zrunýrovali“. Zrejme dotyčná pani tvrdila, že ju zruinovali.
Vtedy sa doktor Kamenistý pozrie takmer priamo do kamery a spýta sa: „Majku?“
Táto otázka mi dlhé roky pripadala ako slabý pokus o vtip. V kontexte rozprávania detí nemá zmysel, aby doktor nepochopil, že finančne zruinovaná bola predsa pani na strelnici.
Hneď po jeho otázke však nasleduje strih a záber na dvoch zúfalých, unavených chlapcov, vlečúcich milovanú kamarátku hore horským masívom, so sprievodom takmer depresívne znejúcej hudby dodávajúcej scéne pochmúrny tón. Katka zaostáva, hlavičku má zvesenú, nevládze.
„Keby sa mi povedalo prečo, natankoval by som síl,“ vzdychá Dedič.
„Aj tak by si nerozumel,“ odbaví ho Karol. Potom sa zvezie na zem a Dedič sa posadí na skalu.
Tu Karol vysvetlí Dedičovi, že Majka potrebuje novú „baterku“ , nový zdroj energie, a následne ho urážlivo nazve zajačkárom. Dedič sa chce na priateľa vykašlať, a predsa to neurobí, ale pošle Katku po pomoc.
Jeho slová „Karol zošalel“ chápem ako vnímanie faktu, že Karol nikomu neverí. Pokúša sa zbaviť priateľa urážkami, nechce sa s nikým deliť o informácie a predsa ledva sám vládze vliecť umierajúcu kamarátku hore kopcom. Karol prišiel do bodu absolútneho zúfalstva, do bodu, kde pochopil, že ľudstvo zlyhalo, že si Majku nezaslúži, že nikto ju nikdy nebude brať ináč než ako možnosť zisku.
Nevie si predstaviť, že by sa niekomu dalo dôverovať a vidí sa na svete sám, bez pomoci, bez priateľov, ako jediný
posledný opustený člen ľudského rodu, ktorý ešte môže Majke pomôcť.
Ale Karol sa mýli, a aj preto Dedič konštatuje, že zošalel, inými slovami, utrpel otras, sklamanie, šok, a stratil dôveru voči všetkému a všetkým. Veď v skutočnosti však má predsa pri sebe priateľa ktorý ho odmieta opustiť bez ohľadu na to, koľko ho Karol uráža, odsúva od seba preč, ako veľmi sa snaží ho odohnať len aby ostal so svojou bolesťou sám.
Má aj Katku, oddané dieťa ktoré je ochotné hľadať pomoc, a troch milujúcich dospelých s kŕdľom ďalších verných detí, a títo všetci uháňajú v čiernych autách do hôr nie preto aby zarobili peniaze či získali moc, ale aby Karolovi a Majke pomohli, hoci vedia, že na to nemajú prostriedky a možnosti.
Mimochodom, oceňujem prehnane veselý soundtrack ako sprievod ku scénam kde Katka a ostatní idú autami naspäť do hôr. Je to príjemný kontrast k čoraz desivejšej hudbe sprevádzajúcej Karolov zúfalý pochod – hudbe ktorá ešte aj dnes vo mne spôsobuje úzkosť a účasť na jeho trápení.
Je prirodzené trpieť spolu s Karolom pri týchto scénach, keďže on je zástupca všetkého dobrého čo v nás ľuďoch je, a sám stojí pred cudzím svetom, cudzou planétou a jej veľvyslankyňou, Majkou, aby ukázal, že tu na Zemi nemáme len krutosť.
Chlapci sa opäť unavenie zvalia do trávy.
Dedič sa pozrie na Karola. Matej Landl, ktorého prácu v tejto scéne nie je možné dostatočne oceniť slovami, leží na zemi, ústa má pootvorené, tvár spotenú, hruď sa mu prudko dvíha a hľadí na Dediča rezignovane, prázdne, a predsa s tichým zúfalstvom.
Soundtrack sa zmení na tichšie, jemnejšie tóny vo chvíli, keď chlapci klesnú na zem, ale akosi táto zmena je ešte bolestnejšia a vyvoláva väčšiu úzkosť a beznádej než akčnejšia alternatíva za ich pochodu. Dedič, ktorý verne nasledoval Karolove pokyny, sa začína búriť.
Ľudstvo si podráždene žiada raj s nevyčerpateľnými radosťami.
„Ak sú takí múdri, prečo jej tej energie nedali dosť? Aj do zásoby.“
„Mala dosť.“
„Ako to vieš?“ .... Obaja mladí herci sú geniálni počas celého seriálu, ale v tejto scéne obzvlášť. Toľko bolesti a zároveň znechutenia a únavy od dvoch detí na obrazovke málokedy počuť.
„Už som tu s ňou raz bol. Ale vymýšľali ste sprostosti. Chceli ste lietať. Do Prahy a kde kade.“
Predstaviteľ svetlej stránky ľudstva tu poukazuje na jasný fakt: Deti vo svojej podstate neboli o nič lepšie ako dospelí, ktorých sme v uplynulých častiach stretli. Deti takisto ako dospelí Majku využívali na sebecké ciele.
Ich detské mozgy a srdcia sa v ambíciách nedostali ďalej ako na výlety, kolotoče, hračky, a plány schovať si Majku v škole pod lavicu počas písomky.
Jadro je ale rovnaké. Záležalo im iba na sebe, nie na Majke. Nezastavili sa aby porozmýšľali, čo potrebuje ona.
Môžeme tu namietať, že nie je Dedičova vina, ani vina ostatných detí, že Majkinu energiu využívali a plytvali ňou.
Karol bol s Majkou osamote, keď mu prvýkrát vysvetlila, že potrebuje doplniť energiu. Karol ju niesol do hôr sám, bez toho aby sa ostatným deťom zdôveril. Bez tejto skúsenosti je pochopiteľné, že deti predpokladali, že Majkine zdroje sú nevyčerpateľné tak ako solárna energia.
Krutá pravda ale je, že si mali túto otázku klásť. Mali si uvedomiť, že nič nie je zadarmo a že nič nie je garantované, že nič nie je bezodný zázračný pohár. Majkin odchod je tvrdá lekcia ktorá im má pripomenúť, že rovnako môžu raz odísť celé Tatry, horský vzduch, pitná voda, nerasty, horniny, ropa alebo zemný plyn.
Dedič podráždene vybuchne, lebo nikto z nás nemá rád keď nám na oči vyhodia naše chyby a zlyhania.
„Praha bol náhodou tvoj nápad!“
Po Karolovom odvrknutí sa ale Majka pomaly zdvihne a pripomenie, že už je jedno, kto je tu na vine – ona potrebuje žiť.
Félix zachytí Emilovo neprestajné volanie akurát keď do Emilovej izby vbehne Katka. Emilova schopnosť komunikovať so životom z iných planét je hlavný dôvod prečo Majka, podľa všetkého nezomrie. Katka, jej kamaráti a traja dospelí ktorým na týchto deťoch záleží sa aj tak ponáhľajú do hôr, pretože keď vaše dieťa trpí, chcete byť pri ňom, aj keď nemôžete urobiť nič aby ste mu pomohli.
Karol nakoniec odoženie Dediča podobným spôsobom a z podobných dôvodov ako Majka odohnala Karola, keď si prišla po novú baterku prvýkrát. Majka po Dedičovom úteku povie, že by u nás chcela ostať.
Je ochotná vrátiť sa na planétu, kde ju drvivá väčšina obyvateľov len využívala.
Vietor v lese pozorujeme cez akýsi biely filter ktorý nám signalizuje, že živý človek by mohol umrieť pri žiarení z Félixovej lode. Majka požiada Karola aby ju nechal kráčať samu posledný úsek k miestu pristátia ale zrúti sa na zem.
Karol trvá na tom, že ju ponesie až do konca, lebo aj takí sú ľudia. Oddaní a verní až do poslednej chvíle. Na tvári malého robota s podobou dievčatka sa objavia slzy, hoci Terminátor nám o dve dekády neskôr pripomenul, že ako cyborg nie je plaču schopný.
Hudba ktorú počujeme keď Majka vysloví vetu: „Ešte je čas,“ je nádherná, strašidelná a smutná zároveň, Harry Macourek ide naplno. Majka trvá na tom, aby sa Karol ukryl, ešte má čas.
Karol odpovie „Nie,“, a vyzná, že má Majku rád. Majka sľúbi, že sa raz vráti a tóny ktoré nasledujú mi vženú do očí slzy.
Karol splnil svoje poslanie. Presvedčil delegáciu z iného sveta, že za to stojíme.
Nádherný záber Karola nesúceho kamarátku do bieleho svetla, meniaci sa na prázdnu bielu obrazovku ma ako dieťa nechal miernie sklamanú, lebo som chcela vidieť mimozemskú loď alebo aspoň Félixa.
Dnes považujem tento záber za viac než uspokojivý. Seriál, ktorý nemá rozpočet na Votrelcov a ich kráľovnú, ktorí sa v čase Majkinej popularity chystali bojovať s Ellen Ripleyovou, musí stáť na skvelých postavách, hereckých výkonoch a scenári.
Karol,
ľudská bytosť v šiestom až siedmom Lawrence Kohlbergovom štádiu morálneho vývoja, poniesol umierajúcu kamarátku až do úplného konca, bez ohľadu na to, čo sa mu mohlo stať. S ochotou riskovať svoj život
ukázal životu z inej planéty, kam až sú ľudia ochotní zájsť, keď milujú.
Myslím, že bolo správne nepridať situácii romantický tón, hoci môžeme argumentovať, že určité podtóny tam sú. Karol však povie „ja ťa mám rád“, a nie „ľúbim ťa“ a medzi Majkou a Karolom nedôjde k bozku, ale k objatiu na záver, prv než sa Karol postaví a ďalej Majku nesie.
Vzťah ktorý takto pán Borovička vytvoril hovorí ku každej generácii – Majka a Karol sú dvaja priatelia, brat a sestra, dieťa a robot, muž zo Zeme a žena z inej planéty, všetko v jednom.
(Nezabúdam, že v druhom dieli pri stretnutí s Karolom a Slavom ako ani v šiestom, pri stretnutí s doktorom Kamenistým Majka prehlasuje, že nie je dievka a nie je malé dievča.
Karol jej odpovie, že nemôže byť stredného rodu, čo považujem za jeho omyl. Doktor Kamenistý sa otvorene spýta Majky, čo teda Majka je, ale nečaká na jej odpoveď a zmení tému.
Predpokladám že seriál primárne pre deti v socialistickom Československu sa nemohol a nechcel zaoberať otázkou čo vlastne určuje pohlavie a už vôbec nie anatómiou návštevy z vesmíru. Považujem ale za samozrejmé, že robot s označením Majka nemá žiadne pohlavie. Napríklad aj jej reakcie na vykanie sú len opakovaním Karolovej vety kde používa slovo mužského rodu – pán.
Majka bola ale vyslaná ku nám učiť sa a opakovať ľudské správanie. Deti sa rozhodli brať ju ako dievča a zadovážiť jej aj dievčenské šaty a Majka sa prispôsobuje tomuto prístupu.)
V závere vidíme Dediča a Karola vracať sa naspať s rukami okolo pliec ako dvoch priateľov a ostatné deti aj dospelí ich radostne vítajú.
Karol po pravde povie, že Majka sa chce raz vrátiť. A dodá, že Majka nás všetkých veľmi ľúbi. Nás, ľudí.
Doktor Kamenistý pri pohľade na deti nastupujúce do áut povie: „Boli dve partie a už je z nich jedna.“
Tu mu ale Kompiš odpovedá nezvyčajne:
„A čo k tomu stačilo.“
Tento výrok je prinajmenšom zvláštny. Doktor mu neodpovedá. S úsmevom prikývne.
Čo k tomu stačilo?
Čo stačilo na to, aby sa zmierili a zjednotili dve znepriatelené skupiny detí?
Iba návšteva z vesmíru stačila na to,
aby sa zjednotilo ľudstvo počas vojny, a jednalo v láske ako rodina.
..............
Pred rokmi mladší člen mojej rodiny, ešte neplnoletý ma upozornil na fakt, že Majka nebola žiadne dievčatko. Že po prvom zlyhaní baterky v ôsmom dieli seriál odhalil, že mala jadrový pohon.
"Odkiaľ by to dievča vzalo zdroj jadrovej energie" - Doktor Kamenistý, 8. diel.
„Majka“ je slovo, ktoré v slovenčine znie ako ženské meno, podobné slová však existujú v každom jazyku – a existujú aj mnohé iné slová, ktoré nám znejú ako mená a pritom menami nie sú.
Majka bol názov droida, sondy, robota, ktorý vzhľadom pripomínal ľudskú bytosť, vyslaného na Zem preskúmať našu planétu a zrejme predovšetkým ľudí.
Tento robot, ako nám seriál ukázal, bol zásobený informáciami o všetkých jazykoch a krajinách na Zemi a mal schopnosti, ktoré boli pre skúmanie cudzích planét potrebné. Napríklad lietanie, chôdza po povrchoch ako je voda, chôdza po nerovných povrchoch aj stropoch možných jaskýň, schopnosť vydržať vysoké teploty a komunikovať informácie naspať inteligentnému životu, ktorý robota zvaného Majka vyslal.
Keďže tento robot sa na Slovensku primárne stýkal s deťmi, prebral detské manerizmy a naučil sa správať ako jedno z detí.
Ak by sa Majka dostala hneď na začiatku na vojenskú základňu, seriál by zrejme vyzeral ináč.
