Vysoko oceňujem výkon Philharmonia Orchestra London, ktorý 4.10. uviedol obsahovo a kompozične zaujímavú 9. symfóniu rakúskeho skladateľa Gustava Mahlera. Je to vysoko kvalitné teleso, ktoré prišlo so svojím šéfdirigentom, Fínom Esa-Pekka Salonenom, jedným z najvýznamnejších dirigentov nášho storočia. Jeho Mahler bol vynikajúci. 9. symfónia je pozoruhodným dielom zrelého majstra, previazaného okrem New Yorku hlavne so strednou Európou - na Morave sa narodil, vo Viedni dlho pôsobil. Je to rozlúčka so životom, plná reminiscencií na stredoeurópske melódie a multikultúrny a multináboženský priestor - jemu vlastnú židovskú kultúru, nápevy moravské z rodnej zeme, aj viedenskú zmes ľudovej a meštiackej kultúry a cítiť tam aj americký vplyv. Symfónia č. 9 Je sumárom toho najkrajšieho, čo vytvoril. Salonen predostrel dielo v širokom diapazóne dynamickej škály, fascinovali jej nápadité živé zvuky, groteska druhej časti a aj radosť, ktorá sálala z vyvrcholenia diela v durovom móde. Interpretáciou nádherného záverečného adagia, kde je citovaný chorál z autorovho cyklu Pieseň o zemi, doslova zhyptnotizoval publikum. Esa Pekka-Salonnen sa s orchestrom prispôsobil akustike sály a predostrel jemne a nástojčivo vytvarovanú hudbu.
Zaujalo ma aj hosťovanie Mníchovskej filharmónie s Mníchovským filharmonickým zborom a dirigentom Thomasom Hengelbrockom, ktorého sme už na BHS zažili a ja mám s ním skúsenosť z otvorenia slávnej Elbphilharmonie v Hamburgu. Vynikajúci dirigent si zvolil program zostavený zo Symfónie č. 44 C dur, KV 551 Jupiterskej Wolfganga Amadea Mozarta a 2. symfónie B dur, op. 52, Chválospev Felixa Mendelssohna-Batholdyho. Vrcholná symfónia Mozarta znela bohato, sýto, búrlivo, romantickejšie a živšie ako zvyčajne, možno menej plasticky. Dirigentovi sa podarilo vtiahnuť do hudby publikum, ktoré interpretáciu prijalo. Sólistami boli Andrew Staples, Christina Landshammers a Agnes Kovacs. Veľmi vyrovnané, krásne hlasy. Hengelbrock predviedol dielo vrúcne výrazovo, podčiarkol duchovnú hĺbku citovaných evanjelických chorálov. Po prvýkrát som zažila kontrabasy umiestnené zľava. Dirigent patrí k tým, ktorí nepoužívajú dirigentskú paličku.
Veľkým zážitkom bol koncert Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru s dirigentom Jurajom Valčuhom, ktorý si zvolil slovanský repertoár - Stabat mater, op. 58 Antonína Dvořáka. V súčasnosti je Juraj Valčuha hudobným riaditeľom Teatro di San Carlo v Neapoli, čo je po milánskej La Scale najdôležitejšia operná scéna Talianska. A je aj 1. hosťujúcim dirigentom Konzerthausorchestra v Berlíne. Buduje si široký repertoár, je vyhľadávaným a umelecky spoľahlivým dirigentom. Znova ma presvedčila hĺbka jeho predvedenia. Vytvoril jedinečnú verziu známeho diela. Text Stabat mater je báseň františkánskeho mnícha Jacoponeho da Todi z 13. storočia, predstavuje utrpenie matky Božej, ktoré v hudbe citlivo znázornil osudom skúpšaný majster Dvořák, jeho žiaľ a viera sálajú z celého diela.
Valčuha dal priestor slovu, frázam, výrazu a dosiahol ticho a v ňom vibrovanie zboru v pianissime, S takýmto špičkovým telesom sa robí veľmi dobre. Oporou mu bol perfektne pripravený zbor pos vedením Jozefa Chabroňa. Príkladom toho bola časť Eia mater pre zbor a cappella. Valčuha však dielo patrične vygradoval v dramatických pasážach a zachvátil zvukom Dvořáka celú sálu.
Páčila sa mi táto minimalistická verzia diela. Štvorica sólistov bola korektná, zaujala ma najmä litovská sopranistka Vida Miknevičiuté, ďalej spievali mezzosopranistka Gerhild Romberger a jej krajan, tenorista Maximilián Schmitt, basové sólo zverila dramaturgia Petrovi Mikulášovi. Jeho prejav bol vrúcny, hlas prispôsobil Valčuhovej koncepcii, ubral hlasu na farbe a celkovo to vyznelo úhľadne.
Keď vyšiel slovenský dirigent Juraj Valčuha na pódium samotný, publikum bolo nadšené a búrlivým potleskom a ováciami v stoji mu vyjadrovalo vďaku.
