Po tom, čo pred dvomi rokmi skončila rekonštrukcia Reduty, znie v tejto nádhernej budove opäť hudba. Sezóna začala tradične, a to honosným medzinárodným festivalom BHS. Program sľubuje zážitky – na 26 koncertoch sa vystrieda 9 zahraničných orchestrov, komorné súbory, skvelí dirigenti a sólisti. Silným programovým akcentom je 100 rokov Československa, vinie sa celou dramaturgiou – od Českej filharmónie k Janáčkovej filharmónii, cez vybrané šperky českej a slovenskej hudby a hudby susedov, s ktorými nás spája ukončenie 1. svetovej vojny a vznik nových štátov. Prvá časť maratónu sa chýli ku koncu a je čas na reflexiu.
Po tom, čo vychýrený temperamentný James Judd ponúkol predohru Jánošíkoví chlapci, op. 2, prskavku z dielne zakladateľa slovenskej symfonickej hudby Alexandra Moyzesa, nasledoval Koncert pre husle a orchester č. 2, Sz. 112 Bélu Bartóka s renomovaným francúzskym sólistom, huslistom Renaudom Capuçonom. Výborný úvod s dielom autora hlboko previazaného s našou kultúrou. V enormne náročnom husľovom parte ukázal sólista všetko svoje majstrovstvo a spoločne s orchestrom strhol festivalové publikum. Rovnako brilantná bola Brahmsova Symfónia č. 2 D dur, op. 73.
Úvod má vždy symbolický význam a udáva tón, aj latku umeleckej kvality. Za roky festivalu sme na kvalitu zvyknutí, skôr si všímame nové kontexty, nezvyčajné diela alebo vychutnávame známe bonbóniky. Pravé umenie, naštastie, umožňuje objavovať v skladbách stále nové a nové prvky.
Z bohatej ponuky BHS som si ďalej vybrala klavírny recitál Mariána Lapšanského (30.9.). A zažila som úžasný koncert. Bol to umelcov prvý samostatný recitál na festivale BHS. Znie to priam neuveriteľne, pretože jeho meno sa vyslovuje jedným dychom so špičkovými hudobnými umelcami už po niekoľko desaťročí (umelec oslávil vlani svoje 70. narodeniny). Zdržanlivosť dramaturgie je na mieste azda ostatných 15 rokov, kedy Lapšanský riadi Slovenskú filharmóniu a do jeho portfólia patrí aj BHS.
Umelec je na hudobnej scéne už takmer 50 rokov, jeho sólistické vystúpenia s orchestrom na BHS boli v minulosti samozrejmosťou. Veď má v repertoári rad veľkých romantických koncertov (Schumann, Grieg, Prokofiev a ď.), diela slovanských autorov, francúzskych impresionistov, súčasnú hudbu a mnohé ďalšie, je obľúbeným partnerom spevákov, komorným hráčom a pedagógom. Jeho umelecké činy svedčia o hlbokom vzťahu k Prahe, kde študoval a kde dostal aj významné ponuky na účinkovanie a nahrávky – v kontexte s naším koncertom je zaujímavé, že nahral 12 CD s Fibichovými – ako sám vraví – unikátnymi miniatúrami. Nakoľko svoj recitál koncipoval z menších diel, Fibichove skladby boli programovou osou - z počtu vydaných 376 diel uviedol 15 z cyklu Nálady, dojmy a upomínky, op. 41. Je v nich veľa poézie, nehy, lásky, sú denníkom majstra, očareného svojou žiačkou a neskoršou manželkou Anežkou Schulzovou. Lapšanský sa zaslúžil – aj prostredníctvom svojich žiakov - o ich šírenie po celom svete. Po Fibichovi sme si vypočuli dojemnú Sonátu 1. X. 1905 Z ulice od moravského barda Leoša Janáčka. Dodnes jedno z najspôsobivejších diel klavírnej litertúry, ktoré autor zničil (vyhodil do rieky) a vďaka jeho žiačke sa v odpise zachovali aspoň dve časti. Je v nich všetka sila známa z iných diel, vzrušujúca melódia, sústavne sa vracajúce motívy a silné posolstvo – Lapšanský je majstrom meniacich sa nálad, vykreslil búriaci sa dav, bojujúci, ako ináč, za českú vec... Výborne prepojil českú spevavosť s moravskou tklivosťou a slovenskou melanchóliou, zaznievajúcou potom v diele Janáčkovi tak blízkeho Eugena Suchoňa, pôsobivej Malej suite s passacagliou. Lapšanského vrúcny vzťah k Suchoňovi sa vinie celým jeho životom, vrátane toho manažérskeho. Zdieľam tento cit a úctu. Česko-slovenský oblúk orámoval klavirista uvedením Intermezza op. 117, č. 2 a Intermezza op. 118, č. 6 Johanessa Brahmsa a na záver osviežujúcimi skladbami španielskeho majstra Isaaca Albéniza Granada, Sevilla, El Puerto a Castilla. Uzatvoril teda recitál európskou, spevavou a malebnou zbierkou. Pozorné a vnímavé publikum odmenilo Lapšanského frenetickým potleskom a umelec splnil jeho želanie. Pridal dve skladby – od Griega (Lyrické kusy) a Liszta (Parafráza na Rigoletta), čím doplnil svoju európsku kolekciu. Naozaj pôvabná dramaturgia, poskytujúca možnosť ísť do hĺbky, kresliť línie, zvnútorniť sa. Koncert bol veľmi vzácnou ukážkou umeleckého majstrovstva.
Iný druh zážitku poskytla svetová diva, česká mezzosopranistka Magdaléna Kožená (1.10.), ktorá prišla v sprievode českého súboru starej hudby Collegium 1704 so sugestívnym dirigentom Václavom Luksom. Program zostavili z barokových kantát a niesol názov Záhrada vzdychov. Baroková hudba v plnej kráse – divadlo, emócie, záchvevy duší, vône kvetov, to všetko prýštilo z krásnej hudby Georga Friedricha Händla, Francesca Gaspariniho, Benedetta Marcella - jeho Kantáta Arianna Abbandonata je spolu s Kantátou Angelica e Medoro Leonarda Lea čerstvo objaveným dielom. Kožená hrala očami, telom, hlasom. Spievala šesť veľmi náročných čísiel, s výnimkou brilantných orchestrálnych diel Georga Friedricha Händla, Leonarda Vinciho a Domenica Sarra to bolo asi 80 minút! Ukázala, koľko nádhery je skrytej v hudbe, ktorú nechtiac nepoznáme, ale vďaka objavovaniu od 60. tych rokov a jej sústavnému sprítomňovaniu ju zažívame v novom šate. Publikum BHS má dar a za roky aj veľkú skúsenosť, veď v duchu poučenej interpretácie starej hudby na historických nástrojoch tu za štyri desaťročia vznikli nielen súbory Musica aeterna, Solamente naturali, ale aj festival Dni starej hudby a zažili sme tu aj svetovú Ceciliu Bartoli - výkon náležite ocenilo. Koncert Magdalény Koženej, okrem iných spojenej so Slovenskom prostredníctvom pedagogičky Prof. Evy Blahovej, sa tak zaradil k celoživotným zážitkom, ktoré na BHS zbierame.
Štvrtým koncertom môjho výberu bolo vystúpenie Veľkého symfonického orchestra P. I. Čajkovského (2.10.) s dirigentom Vladimirom Fedosejevom a a klaviristom Andreiom Korobeinikovom s monotematickým programom z diel Čajkovského Ročné obdobia, op. 37b, Koncertom pre klavír a orchester č. 1 b mol, op. 23 a Symfóniou č. 4 f mol, op. 36. Moskovčania boli jednoducho vynikajúci - dirigent svetového mena v úctyhodnom veku 86 rokov a brilantný klavirista. Fedosejev uchvacuje jemnosťou gesta, kresbou nuancí, úžasnou autoritou u 100-členného telesa, ktorého hráči patria k interpretačnej špičke. Čajkovskij v podaní Rusov má jednoducho iné dimenzie, je vrúcny, podmaninvý, ale nie je dotieravý, ani príliš romantický. Platí to aj na slávny koncert b mol. Nevšedné umenie, ktorého sme boli svedkami, neskĺzlo do gýča, do hyperbol, naopak, aj tempá sa mi zdali pomalšie, teda na hranie oveľa ťažšie, aj dynamická škála extrémne vypointovaná. Španielske capriccio Rimského-Korsakova vystupňovalo dobrú náladu večera.
