Už tradične je Slovenský filharmonický zbor hosťom prestížnych operných domov, a to hlavne neďalekej Viedenskej štátnej opery. Z minulosti utkveli predovšetkým produkcie veľkých ruských opier „Boris Godunov“, či „Chovanščina“ s dirigentom, maestrom Claudiom Abbadom. Najnovšie to bola opera „Les Troyens“ Hectora Berlioza. Odznelo 6 predstavení (premiéra bola 14.10., aktuálna reflexia je z derniéry 4. 11.).
Riaditeľ Viedenskej štátnej opery, Francúz Dominique Meyer je svojou dramaturgickou voľbou v súlade s trendom aj ďalších operných domov sveta. Pochopiteľná a priam želateľná voľba, hoci vzhľadom na obrovský aparát hudobníkov a tanečníkov náročná úloha. Stojí však za to. Veď v dejiných hudby sú Berliozovi „Les Troyens“ podobným umeleckým činom ako boli kľúčové diela Richarda Wagnera.
Veľká opera je na programe dňa – Nemecká opera Berlín uviedla diela Giacoma Meyerbeera „Vasco da Gama“ a „Les Huguenots“ (Hugenoti) a pred 5 rokmi aj „Les Troyens“, Parížska opera uvedie toto dielo vo februári budúceho roka. Berliozovo dielo patrí do radu veľkých francúzskych opier – Grand opéra - a théâtre lyrique. Keďže však má veľká opera plasticky stvárňovať psychológiu postáv a Berlioz zvolil skôr sled árií, tzv. čísiel, zaraďuje sa aj do kategórie lyrického divadla. Berlioz písal operu v polovici 19. storočia, ktoré je v opernom žánri nesmierne inovatívne – na jednej strane nemecký Richard Wagner so svojím Gesamtkunstwerkom – komplexným dielom v rovnováhe všetkých umeleckých zložiek a na strane druhej francúzska, tzv. Grand opéra s veľkými plátnami a typickou francúzskou noblesou, lyrizmom, baletnými vložkami a veľkou výpravou. Wagner sa narodil o desať rokov neskôr ako Berlioz, ale približne v polovici storočia sa stretli a navzájom poznali aj svoju hudbu. Hector Berlioz svojou tvorbou nadväzuje na Ludwiga van Beethovena, jeho „Fantastická symfónia“ je považovaná za 10. symfóniu viedenského majstra a hlavne na Christopha Willibalda Glucka. V hudobnej histórii sa preslávil aj knihou o inštrumentácii. Uvedenia svojho diela „Les Troyens“ sa dočkal iba čiastočne: 3. - 5. dejstvo uviedlo bývalé parížske operné divadlo Théâtre lyrique v r. 1863, 1. a 2. dejstvo malo premiéru v r. 1890 v Hoftheater v Karlsruhe, teda 21 rokov po autorovej smrti, kompletné uvedenie opery sa konalo až 3. mája 1969, a to v Škótskej opere v Glasgove. Aktuálne 21. storočie prispieva teda k renesancii hudby všetkých storočí, starej hudby, renesančnej a aj veľkej romantickej opery. Pozvanie naštudovať operu dostal škótsky režisér Sir David McVicar, ktorý je autorom režijnej koncepcie pre koprodukciu tohto diela medzi Kráľovskou operou v Londýne, milánskou La Scalou a operou v San Franciscu, práve na ňu nadviazal vo Viedni. Viedenská štátna opera už dielo uviedla, a to s veľkým úspechom pred 42 rokmi, v roku 1976.
Produkcia je svieža, výpravná, bohatá a zaujímavá. Nechýba obrovský Trójsky kóň, hýri farbami, evokujúcimi kov antiky a bojov, more, čaro paláca kráľovnej Dido v Kartágu. Je to pekné výtvarné dielo (scéna Es Devlin, kostýmy Moritz Junge). Réžia je zrozumiteľná, klasická, dielo neprerába v zmyle moderného režijného divadla, naopak, rozpráva známy antický príbeh o kráľovnej Kartága Dido a trójskom hrdinovi Aeneasovi, dobytí Tróje a vybudovaní novej Tróje – Ríma. Libreto si Berlioz napísal sám, použil dielo „Aeneis“ Publia Vergilia Mara, ku ktorému mal od detstva zásluhou prísneho otca blízko a vedel ho naspamäť a použil aj texty Shakespeara z diela „Kupec benátsky“. Dej opery začína po zavraždení Hectora, syna trójskeho kráľa Priama, opisuje stav, keď po desaťročnom obliehaní Tróje Gréci neopustili mesto, ale skryli sa v Trójskom koňovi. Po tom, čo nadšení Trójania vtiahli koňa do mesta, bojovníci Tróju dobyli a zapálili. Aeneasovou úlohou bolo založiť novú Tróju. Na ceste smerom k Taliansku sa vylodí v Kartágu a stretne krásnu kráľovnú Kartága Dido. Vzbĺkne v nich láska, hrdina jej však nedáva prednosť pred svojou povinnosťou – vybudovaniu novej Tróje. To vzbudí nenávisť Dido a rozhodne sa preklať mečom. Aeneasovi synovia neskôr založia mesto Rím a veštba sa naplní.
Veľká opera Berlioza si vyžiadala tri orchestre, tri zbory a rad sólistov. Skvelá hudobná produkcia bola dielom francúzskeho dirigenta Alaina Altinoglu, hudobného riaditeľa Divadla de la Monnai v Bruseli, hlavnými predstaviteľmi boli famózna Joyce diDonato v úlohe Dido (vďaka agentúre Kapos sme ju v minulosti zažili excelovať aj v Bratislave), priam ideálna predstaviteľka rozorvanej, milujúcej ženy a schopnej vládkyne, disponujúca výborným zvučným a tvárnym mezzosopránom. Aeneas v podaní Brandona Jovanovycha jej bol skvelým partnerom, tak spevácky, ako herecky. Všetci sólisti mali vynikajúcu úroveň (nie je bez zaujímavosti, že jedným z nich bol aj výborný slovenský basista Peter Kellner v postave Panthée), rada vyzdvihujem sugestívnu Annu Caterinu Antonacci v role Kassandry a Adama Plachetku v úlohe jej manžela Chorébeho. Slovenský filhrmonický zbor bol súčasťou produkcii dominujúceho, skvelého 100-členného zboru, umne zapojeného do hereckej akcie.
„Les Troyens“ sa zapísali do histórie Viedenskej štátnej opery veľkými písmenami.
