Uviedol predohru k opere Tannhäuser Richarda Wagner, so španielskym klaviristom Javierom Perianesom Koncert pre klavír a orchester č. 3 c mol, op. 37 Ludwiga van Beethovena a Symfóniu č. 5 Es dur, op. 82 Jeana Sibelia. Ukážková dramaturgia klasicky koncipovaného koncertu (navštívila som koncert 25.1.2019).
Interpretácia predčila očakávanie. Mladý sympatický dirigent, ktorý koncertuje, diriguje operné predstavenia a spolupracuje s poprednými sólistami a inštitúciami sveta, má onú mágiu, ktorá zaujme poslucháča od prvého tónu. Že je nepochybne mimoriadne nadaný a muzikálny, o tom niet pochýb. Suverénne to demonštruje napríklad aj tým, že diriguje spamäti. Nie je to výnimočný jav, ale veľké osobnosti, ktoré majú dielo zvládnuté takmer dokonale, dirigujú zväčša spamäti (ba i vtedy, keď partitúru na pult položia). Gullberg Jensen dirigoval spamäti dokonca aj Beethovenov sólový koncert, čo často nezažívame (azda iba vtedy, keď je umelec sólistom a dirigentom v jednej osobe, ako napríklad Daniel Barenboim). Iste to v diskusii, ktorá nasledovala po druhom z dvojice abonentných koncertov, vysvetlil. A propos diskusie - skvelý nápad dramaturgie priblížiť publiku vzácnych hostí koncertov.
Gullberg Jensen je veľkou výhrou pre Slovenskú filharmóniu, s ktorou dokáže to, čo sa kedysi darilo napríklad Liborovi Peškovi. Isteže, hráči sa medzitým vymenili a porovnanie sa núka skôr s Jurajom Valčuhom. Každý je iný a vyžaruje inú energiu. Nórsky umelec má v sebe obrovskú iskru, rozlišuje jednotlivé posolstvá hudby a rôznych štýlov, je sugestívny a hráči nadšene reagujú na jeho gestá. Jeho interpretácia predohry Tannhäuser priblížila príbeh opery, ktorý Wagner skomponoval v predohre tak, aby už divák - poslucháč vedel, že to bude romantické rozprávanie o stredovekom spevákovi, zmietanom túžbou po zmyselnej Venuši a zároveň po čistej Alžbete, ktorá položí za jeho vykúpenie život. Wagner sa k dielu neustále vracal a aj predohru niekoľkokrát prepracoval. Na koncertných pódiách sa udomácnila pôvodne skomponovaná predohra, ktorá odznela aj v Redute.
Životopis španielskeho klaviristu Javiera Perianesa svedčí o tom, že ho hudobná scéna plne akceptuje. Stal sa umelcom roka 2019 prestížneho ocenenia International Classical Music Awards. Patrí k žiadaným sólistom na celom svete. Beethovenov Koncert pre klavír a orchester č. 3 c mol, je v pätici veľdiel majstra pre tento krásny nástroj veľmi pozoruhodným, zrelým, nesie už známky romantizmu, nadväzuje na Mozarta, ale ostáva aj klasicky virtuózny. Je v ňom výrazné prepojenie sóla a tutti (orchestrálnych partií). Presne tak ho stvárnil Javier Perianes - virztuózne a romanticky. Zážitok z jeho interpretácie bol enormný. Pianissimá na hranici počuteľnosti (pre mňa však takmer strácali farbu - alikvotné tóny), mozartovská virtuozita na skvelom nástroji Slovenskej filharmónie akoby zámerne protikladná voči romantickým a dynamicky výbušným partiám diela. Gullberg Jensen sa plne prispôsoboval vôli sólistu a dotváral tento úžasný dialóg svojím temperamentným spôsobom s vynikajúco hrajúcim orchestrom. Velikáni klavíra dodnes udržujú latku nárokov, ktorú aj Perianes dokonale spĺňa, ale zároveň uvoľňuje hranice doterajších štýlových nastavení napríklad Arthurom Rubinšteinom, či Danielom Barenboimom, smerom k romantizmu. Svojou interpretáciou mi pripomenul legendárne uvedenie tohto diela s poľským klaviristom Krystianom Zimermanom s Leonardom Bernsteinom a Viedenskými filharmonikmi vo Viedni (Musikverien). Perianes presviedča o tom, že každá interpretácia sa dá akceptovať, ak je jej nositeľom silná tvorivá osobnosť a španielsky sólista takou je. Aj prídavkom (Chopin) uviedol publikum do tranzu jemnosťou, gracóznosťou a tichosťou poetickej výpovede.
Veľkým plus bolo uvedenie Symfónie č. 5 Es dur, op. 82 fínskeho skladateľa Jean Sibelia. Verím, že nórsky dirigent má k dielu toho symfonika a silného romantika veľmi blízko, aj keď sú Severania medzi sebou veľmi odlišní. Slovenská filharmónia vynikajúco hrala - je to zásluha vedenia Gullberga Jensena, ktorý má výborne vystavané dielo, každý tón a každú frázu. Sibelius výrazne zasiahol do dejín hudby na prelome 19. a 20. storočia. 5. symfóniu napísal počas 1. svetovej vojny, dlho sa s ňou kompozične trápil, ale výsledok je veľmi pôsobivý a dielo ostalo trvalým repertoárovým číslom. Skladba má v sebe toľko krásy, poézie a farby (záverečná ostinátna, dobre známa melódia zverená pozaunom), že pri počúvaní strháva hudba so sebou a nedovoľuje myslieť na nič konkrétne. Bol to veľký zážitok.
