Že sa vracia k nám rád, potvrdila aj dvojica abonentných koncertov v Redute minulý týždeň. Prvá polovica programu patrila Koncertu pre husle a orchester D dur, op. 61 Ludwiga van Beethovena v podaní svetoznámeho českého huslistu Ivana Ženatého. Jedno z kľúčových diel klasického repertoáru, u ktorého sme zvedaví, s akou interpretáciou sólista príde. Podanie Ivana Ženatého sa určite vymklo z priemeru. Svoju oddanosť dielu a jeho poézii demonštroval nenáhlivým, ba priam až netradične pomalým tempom prvej časti. Pomalšie tempá sú náročné nielen pre sólistu, ale aj pre dirigenta a orchester. Ženatý si svoju predstavu presadil a iste sa aj páčila, ja viac inklinujem k šťavnatosti tradičnej interpetácie - tak nazývam dedičstvo veľkých majstrov tohto kráľa sláčikov, kde je v prvej časti väčší dynamizmus a švih. Zaujímavá bola pre mňa kadencia, s ktorou som sa doposiaľ nestretla. Beethoven nenapísal k svojmu husľovému koncertu žiadnu kadenciu, za to však ju k jeho dielu skomponovali mnohí iní skladatelia. Najviac sa hrávajú kadencie z pera Kreislera, Joachima, Schneiderhana-Furtwänglera, či Schnittkeho. Podľa dramaturgie Slovenskej filharmónie to bola vlastná kadencia Ivana Ženatého - vychádzala z klavírnej transkripcie diela samotného Beethovena (op. 61a), do ktorej zaradil tympany. Aj motív Beethovenovej Osudovej symfónie, ktorú skladateľ napísal až o 2 roky neskôr ako svoj husľový koncert, zakomponoval do kadencie sólista. Ivan Ženatý je vzácny profesionál, očaruje aj zvukom historického nástroja (hrá na husliach z dielne Guarneriho del Gesù z roku 1740), je znamenitý virtuóz, zameraný na výraz a má svoju jasnú predstavu o diele. V Bratislave je vítaným hosťom a publiku sa jeho Beethoven páčil.
Charles Olivieri-Munroe uviedol ďalej Ciacconu z Partity č. 2 d mol pre sólové husle, BWV 1004, WoO 39 v úprave Joachima Raffa. Raff bol nemecko-švajčiarským skladateľom, ktorý ako jeden z prvých aranžoval Bachove diela pre orchester. Vo svojej dobe bol známym, dnes už jeho meno upadlo do zabudnutia. Orchestrálna verzia Bacha je vždy príťažlivá pre publikum, rovnako aj táto verzia bola príjemným osviežením koncertu. V našich zemepisných šírkach sme zvyknutí hlavne na slávne aranžmán Leopolda Stokowského. Raff žil o polstoročia skôr a je dobré, že sme sa s jeho verziou mohli zoznámiť.
Veľmi svieža druhá polovica koncertu - to bola najmä koncertná predohra Edwarda Elgara Na juhu. Pripomenula som si Olivieri-Munroa tak, ako som ho vnímala, keď sa stal čerstým laureátom prestížnej dirigentskej súťaže Pražská jar a mohli sme sledovať jeho ponímanie európskej hudby počas angažmán na Slovensku a za pultom Slovenskej filharmónie. Aj keď sú nám Kanaďania blízki, vždy je veľkým obohatením, keď sú za pultom umelci zo zámoria, ktorí vyrástli v iných kontextoch. Olivieri-Munroe má dobrú medzinárodnú kariéru, stále sa vracia do strednej Európy, asi mu prirástla natrvalo k srdcu - od roku 2015 je umeleckým riaditeľom Krakovskej filharmónie. Jeho Elgar svedčí o svetovosti, otvorenosti a porozumeniu hudbe tohto britského velikána a je dobré, že jeho diela obohacujú ponuku Slovenskej filharmónie. Je to šťavnatá hudba zo začiatku 20. storočia, briskná, temperamentná a krásna. Vznikla počas dovolenky v Taliansku, je ním prežiarená, plná optimizmu a pozitívnej energie - presne tak, ako to vyžaroval orchester. V tomto diele sa vypli hráči k dobrému výkonu. Pekné violové sólo v diele hral prvý hráč v skupine viol a vedúci skupiny Martin Ruman.
