Na programe druhého koncertu sezóny 2018/2019 v pondelok 11. februára 2019 bolo unikátne francúzske duo, violončelista Gautier Capuçon a klavirista Frank Braley. Usporiadatelia venovali tento koncert pamiatke na Jana Palacha, ktorý sa na znak protestu voči okupácii Československa a nastupujúcej normalizácie pred 30 rokmi upálil a na obete brutálnej vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej - 21. februára bude prvé výročie tejto smutnej udalosti.
Upútal ma názov cyklu "Gesamtkunstwerk" - takto nazval svoje diela nemecký romantický skladateľ Richard Wagner, aby upozornil na to, že opera je synergiou viacerých umení, súhrnné umelecké dielo. Pekný názov pre sériu, ktorá ponúka tú vysokú kvalitnú hudbu s tým, že deklaruje spätosť so spoločenským dianím a nezmieriteľnosť s historickými chybami v podobe oboch totalitných režimov.
Francúzska dvojica je zárukou umeleckého zážitku, dôkazom toho bola zaplnená Slovenská filharmónia. Isteže to súvisí aj so šikovnou propagáciou cyklu, relatívne prístupnými cenami abonentiek, či jednotlivých koncertov, v tom kontexte so zľavami pre vybrané skupiny návštevníkov a sľubovaným viedenským koncertom.
Gautier Capuçon je jedným z najvýznamnejších súčasných čelistov. Na jeho ceste k svetovej sláve bola významnou zastávka v Bratislave, kde sa na základe menovania Francúzskeho rozhlasu a rozhodnutia medzinárodnej výberovej komisie stal laureátom Medzinárodnej tribúny mladých interpretov/New Talent 2001, projektu Medzinárodnej hudobnej rady UNESCO, ktorý ozdoboval Bratislavské hudobné slávnosti od roku 1972 do 2015 (s výnimkami prehliadok v partnerských mestách Lisabon a Ľubľany a úvodného ročníka v Nice/Cannes). K laureátom TIJI patrilo veľa významných umelcov, o. i. aj Robert Cohen, ktorý zastrešuje práve prebiehajúci festival Konvergencie, je jedným z nich - je dobrým príkladom úspešného nadväzovania dlhodobých kontaktov.
Program bol mimoriadne zaujímavý. Capuçon a Braley uviedli tri sonáty pre violončelo a klavír Ludwiga van Beethovena, skladateľa, ktorého zásluhou sa violončelo ako nástroj dostalo do popredia tvorby, a ktorý napísal geniálne skladby (aj v čase, keď už si ich sám pre hluchotu nedokázal vypočuť). Náročná voľba, hodná majstrov tohto magického nástroja. Preto sa aj tak často súborne nehrávajú, ale Capuçon ich uvádza už niekoľko rokov. Odznelo aj Sedem variácií na Bei Männern, welche Liebe fühlen z Mozartovej opery Čarovná flauta Es dur pre klavír a violončelo, WoOP46 a po koncerte dva prídavky (autorov Britten a Saint-Saëns).
Beethoven je aj tvorcom skvelého Koncertu pre klavír, husle a violončelo C dur, op. 56 (aj tento francúzsky violončelista ho hráva, a to aj so svojím bratom Renaudom, rovnako úspešným a žiadaným huslistom). Beethovena nasledovali ďalší skladatelia a dnes sú koncerty pre tento sólový nástroj pilierom koncertného repertoáru. Beethoven povýšil violončelo, z predošlých storočí známy a veľmi využívaný nástroj generálneho basu (spolu s čembalom a strunovým nástrojom, napr. lutnou), zrovnoprávnil ho s inými sólovými nástrojmi, tak, ako to v minulosti spravil Mozart s klarinetom. Nástroj dodnes fascinuje svojou farbou. Kompozície pre violončelo vznikali od polovice 18. storočia, ale až Beethovenove diela uchvátili spoločnosť. Majstrove sonáty vznikali po celý jeho život (1770 - 1827), majú prísnu sonátovú formu (trojčasťovú štruktúru so svojimi kompozičnými, formovými a tempovými pravidlami), ktorú však autor prispôsoboval účelu. Lebo ako to na prelome 18. - 19. storočia bývalo, hudba sa pestovala v šľachtických palácoch, či na domácich koncertoch a podľa toho, kto bol mecenášom, prípadne, kto ich chcel hrať, komponovali autori diela rôznej technickej obtiažnosti.
Sonáty, ktoré si vybral Gautier Capuçon, patria k najlepším Beethovenovým dielam i skladbám svojho druhu: Sonáta pre violončelo a klavír č. 4 C dur, op. 102, č. 1, Sonáta pre violončelo a klavír č. 2 g mol, op. 5, čo 2 a Sonáta pre violončelo a klavír č. 5 D dur, op. 102, č. 2. V kvalitných textoch bulletinu od Roberta Bayera sa poslucháč dozvedá nielen o okolnostiach vzniku diel, ale aj o ich obsahu. Pre vznik tejto literatúry bola kľúčová skutočnosť, že na dvore pruského kráľa Friedricha Wilhelma II. žili hudobníci, bratia Jean-Louis a Jean-Pierre Duport, vynálezcovia spôsobu hry na violončelo, používaného dodnes. Beethoven sa rozhodol kráľovi venovať dielo, v ktorom dostanú títo hudobníci príležitosť prezentácie a aj on sám sa ukáže ako skladateľ.
Nás dnes najviac zaujíma, čím oslovuje táto hudba dnes. Patrí rovnako do povinného repertoáru čelistov, ako Mozartove, či Beethovenove sonáty do repertoáru klaviristov. A aj vďaka festivalom komornej hudby, kde sa prezentuje viac náročných diel ako v bežnej koncertnej sezóne, sa dostávajú k poslucháčom v často unikátnej podobe v podaní medzinárodných umelckých elít. A takto to bolo aj v na koncerte Capuçon - Braley.
Capuçon hrá na krásne znejúcom historickom nástroji z roku 1701, ktorý pochádza z dielne benátskeho lutnistu Mattea Gofrillera. Má skvelú techniku, precítený výraz a úžasné porozumenie štýlu. Jeho Beethoven bol exaktný v zmyle tradičnej interpretácie hudby obdobia klasicizmu, hoci s jemným nádychom romantizmu v tajomných pianissimách, ktoré však tým, že udržal tempá a striktnú štruktúru, nevybočili zo štýlovej interpretácie. Zamýšľala som sa však nad tempami: v porovnaní s interpretáciou klasikov (Rostropovič, Schiff, Perényi a ď.) boli svižnejšie, takmer závratné, čo mne osobne vyhovovalo, lebo obľubujem dynamiku. Capuçon má dôležitú medzinárodnú kariéru na svetových scénach, hrá s významnými dirigentmi a orchestrami, je vyhľadávaným majstrom interpretačných kurzov, venuje sa aj súčasnej hudbe a nahráva pre etablované spoločnosti. Aj jeho partner Frank Braley má pozoruhodnú umeleckú kariéru a je žiadaným sólistom a komorným hráčom, o.i. pôsobí na parížskom Konzervatóriu (vo Francúzsku je to vysoká škola).
