Operu Fidelio si objednalo Theater an der Wien (Divadlo na Viedenke), na premiére v roku 1805 však neuspelo. Autor ho potom ešte dvakrát prepracoval. Ujala sa tretia verzia z roku 1814. Beethoven v nej očistil dej a hudbu o zbytočné čísla a sústredil sa na samotnú drámu vo väznici.
Fideliovská slávnosť bude pokračovať v marci v Theater an der Wien, ktoré uvedie jeho druhú verziu z roku 1806 a v apríli vo Viedenskej štátnej opere zaznie tretia verzia diela, ktorá na jej scéne žije už 50 rokov. Naštudoval ju kultový réžisér Otto Schenk.
Považujem to za zásadný umelecký čin a oceňujem, že riaditeľ Viedenskej štátnej opery, Francúz Dominique Meyer, ktorý v tomto roku ukončí svoje pôsobenie vo Viedni a nastúpi ako intendant slávnej opery La Scala, umožnil poznanie pôvodného diela Beethovena a že plány koordinoval s partnerským divadlom vo Viedni - Theater an der Wien. Vyhol sa tak zaručenej duplicite v roku významného výročia skladateľa - veď, ktoré iné divadlo by malo uvádzať Fidelia, ak nie Theater an der Wien, ktoré si dielo pred vyše 200 rokmi objednalo a premiérovo ho uviedlo. Navštívila som predstavenie 11.2.
Dramaturgické ambície Meyera sú pozoruhodné, ide aj do rizika so súčasnou hudbou, publikum jemne vedie k odvážnejším titulom. Aj pôvodná verzia opery Fidelio bola istým rizikom. Viedenská štátna opera má pozoruhodný team, výklady dramaturgov pred predstavením sú priam koncízne vedecké štúdie. V orchestri sedia Viedenskí filharmonici, teda svetová hudobnícka špička, zbor je štandardne na vysokej úrovni a Domu na Ringu slúži ku cti, že do spolupráce často pozýva Slovenský filharmonický zbor, takže jeho legendárne účinkovanie vo Viedni a vo svete ešte z čias Claudia Abbada neostáva len nostalgickou spomienkou. Na druhej strane, pozývania slovenských spevákov sa stali takmer minulosťou.
Pôvodný Fidelio stojí za pozornosť z hľadiska poznania, aj keď pravdepodobne sa na scéne natrvalo neujme. Dielo je zdĺhavé, dramaturgicky kostrbaté, má však pekné jednotlivé árie, ktoré skladateľ neskôr kvôli kompaktnosti deja škrtol. Predlohou opery bola kniha Leonóra alebo Manželská láska Jeana-Nicolasa Bouillyho v nemeckom preklade Josepha Sonnleithnera. Námet je z Francúzskej revolúcie, čo spôsobilo problém s cenzúrou monarchie. Autor zmenil názov diela z Leonóry na Fidelia, čím sa pôvodný námet dostal z centra pozornosti cisárskych úradníkov a uvedenie opery povolili.
Opera Fidelio vznikla v čase autorovej fascinácie Napoleonom, ktorá mu vydržala len dovtedy, kým sa vyhlásil za cisára. Je o revolúcii, pokroku a sile lásky, o politickom boji a oslobodení politického väzňa Florestana manželkou Lenórou, preoblečenou za Fidelia. Lesť sa podarila, ale Leonóra doplatila na to životom. V prvej verzii majú zdanlivo vedľajšie postavy ako Marczellina oveľa viac priestoru a dikciou pripomína dramatické diel Haydna a Mozarta. Opera v pôvodnej verzii prepadla aj preto, že v tom čase bola Viedeň obsadená francúzskymi vojakmi, ktorí sa na predstavení nudili, lebo nerozumeli jazyku. K prvej verzii patrí predohra Leonóra, vydavateľom chybne označená ako č. 2. Beethoven vytvoril až 4 verzie predohry Leonóry.
Fidelio je zasadený do dnešnej doby, dej sa odohráva vo väznici. Podľa predlohy mníchovskej stanice ju znázornil scénograf Alexander Müller-Elmau. Výtvarný tvar je konštantný, je stabilným prvkom produkcie. Nemecká režisérka Amélie Niermeyer sa rozhodla pomôcť dramatickému vývoju deja rozdvojením postavy Leonóry, ktorej zatknutie Florestana spôsobilo traumu, schizofréniu. A tak na scéne defilujú dve Leonóry – Jennifer Davis ako speváčka a Katrin Röver ako herečka, s ktorou Davis diskutuje a je jej tieňom. A pridáva aj ďalšie dialógy premosťujúce hudbu k pôvodným Beethovenovým. Deju slúžia, ale ho aj zdržiavajú. Najhoršie je, že herečka brzdí akciu v jej vrcholných chvíľach. Hlavne v treťom dejstve prekážala. Tam, kde znejú najkrajšie ľúbostné duety, kde takmer na smrť vyčerpaný Florestan pochopí, kto ho prišiel vyslobodiť a Leonóra zomiera, objíma Florestan herečku a protagonistka – speváčka ostáva na javisku osamelá. Iba úplne na konci na malý moment objíma Florestan obe ženy.
Záver pôvodnej verzie opery je rozvláčny a ani réžia ho nedokázala patrične zatraktívniť. Stvárňuje ho ako sen Leonóry, ktorá vidí do budúcnosti, kedy oslobodí všetkých väzňov a vo svete nastane dobro. Na scéne defilujú speváci a zbor v trblietavých kostýmoch a v pozadí je trblietavá opona. Nevysvetliteľný, lacný gýčový obraz, ktorý podstatu príbehu zosmiešnil.
Najsilnejšou zložkou uvedenia pôvodnej verzie opery Fidelio bola hudba. Orchester s českým dirigentom Tomášom Netopilom bol silným pilierom inscenácie, v prípade Thomasa Johannesa Mayera v postave vraha Pizarra, ktorý mal s úlohou problém, sa dirigentovi nie vždy podarilo zvuk stlmiť tak, aby bolo sólistu počuť. Zvyšná sólistická zostava bola na dobrej úrovni, počnúc Chen Reiss v postave Marzelliny, ktorá má v pôvodnej verzii veľmi veľa priestoru, cez Falka Struckmanna v postave šéfa väznice Rocca, až k protagonistom - Florestanovi, skvele stvárnenému Nemcom Benjamimom Brunsom a Jennifer Davis v kľúčovej postave Leonóry – Fidelia. Írska speváčka Jennifer Davis sa dobre zhostila tejto naozaj neľahkej úlohy, nie vždy jej ale vyšli koloratúry. Zbor bol svetlým bodom inscenácie herecky - v úlohe väzňov, či revolucionárov a perfektný spevácky. Sugestívne vyznel známy zbor väzňov.
Vidieť pôvodnú verziu opery Fidelio, ktorá obsahuje veľa krásnej hudby, je významným prvkom pre pochopenie Beethovenovho myslenia, hoci jej trvalé zotrvanie na scéne nepredpokladám. Od premiéry sa dostalo na pódium iba jediný raz – v roku 1905.
