Ide o koprodukciu s Národním divadlom Brno, kde bola premiéra vlani v marci a s francúzskym Théâtre de Caen v Normandii, kde zaznela o mesiac neskôr. Obe s veľkým úspechom. Slovenská premiéra sa konala 22. 5. 2026. Inscenáciu som si pozrela aj 26. 5. dopoludnia.
Spomínam si na niekoľko kultových predstavení Figarovej svadby Wolfganga Amadea Mozarta, a to vo Viedenskej štátnej opere v roku 1989 v réžii Jeana-Pierra Ponnella so slávnou Slovenkou Luciou Popp ako grófkou, ale aj v roku 2023 v réžii Barrieho Koskyho aj s ďalšími slovenskými sólistami na ich domácej pôde vo Viedni - Petrom Kellnerom ako Figarom a Slávkou Zámečníkovou ako Zuzankou. Francúzske inscenácie som mohla obdivovať v Opéra Bastille v Paríži s Giovannim Furlanettom ako Figarom v roku 1994 a v Opéra de Lyon s mladučkým Ludovicom Tézierom ako grófom v roku 2004. K veľkým zážitkom ešte pred škandálom okolo dirigentskej hviezdy Jamesa Levina som s ním v roku 2014 túto operu zažila v Metropolitnej opere v New Yorku. Koprodukčná inscenácia troch spomínaných divadiel z roku 2025 a 2026 je taktiež inšpirujúca.
Mozart siahol po predlohe francúzskeho spisovateľa de Beaumarchaisa, ktorá mu imponovala svojou kritikou šľachty – bolo to v čase napoleonských vojen a ani francúzsky kráľ Ľudovít XVI., ani rakúsky cisár Jozef II. nechceli toto kritické dielo na javiskách povoliť, napokon však sa politická situácia zmenila, na javisko sa dostalo a prežíva dodnes. Mozartova hudba je geniálna - láskyplná, v spleti milostných zápletok a intríg presvitá ľudskosť, skutočné city a vrcholí v odpustení a radosti. Od premiéry opery Figarova svadba vo Viedenskej dvornej opere v starom Burgtheatri v roku 1786 ubehlo 240 rokov. Vykresľuje jeden bláznivý deň a je to v librete Taliana Lorenza da Ponteho od politickej údernosti jemne odľahčené divadlo. Dodávam, že puto Mozarta s libretistom vyústilo v spoluprácu až na troch kľúčových operách – Figarova svadba, Così fan tutte a Don Giovanni.
Mozart a da Ponte pracujú s detailom, prinášajú mnoho humorných scén. Môžu sa stať hocikedy a hocikde aj v súčasnosti, hoci to, čo je v pozadí diela – „právo prvej noci“, ktorého existencia sa historicky nikdy nepotvrdila, nás do 18. storočia zľahka vracia, ale príbeh lásky, nevery a návratov je starý ako ľudstvo samotné.
Nová inscenácia v SND je dielom českého režiséra Jiřího Heřmana, ktorý pripravil premiéru vlani v Brne, kde je umeleckým riaditeľom Janáčkovej opery Národního divadla Brno a medzitým bola uvedená aj v Caen. Heřman je bývalým umeleckým šéfom Opery Národního divadla Praha a jej budúcim šéfom od sezóny 2028/2029. Mimoriadne úspešný tvorca má vzácnu skúsenosť s dielami rôznych období, medzi inými aj s Here I am, Orlando slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej a tvorí pre zahraničné scény. Po prvý raz režíroval Mozarta a v SND debutoval.
Režisér sa rozhodol siahnuť po originálnej verzii diela, ktorá je dlhšia a zahŕňa aj árie Marcelliny a Basilia a aj viaceré recitatívy, ktoré sa celé roky škrtali. Sústredil sa na psychológiu postáv, komično, pričom vytvoril scény s humorom a nadľahčením.
Inscenácia je svieža, plná akcie, tanca, pohybu, odohráva sa v interiéri, ktorý autor scény Pavel Svoboda rozdelil ľahkými prenosnými panelmi na komnaty a chodby. Dôležitú úlohu hrá stôl, okolo neho sa odohrá niekoľko skrývačiek. Záhradu v treťom dejstve výtvarne ilustrujú steny s maľbami bledohnedých stromov, aj košate pôsobiace stromy i sochy. Jednoduchosť obrazu prevláda vo všetkých scénach.
Heřman kládol maximálny dôraz na svetlo a tanec. Pochvaľoval si najmä spoluprácu s choreografom Markom Svobodníkom, ktorý scénu roztancoval a veselosť a humor prevládajú v každom geste. V rozhovore v Opera Slovakia hovorí o dianí ...“ v otvorenom nebeskom priestore či v zámockom labyrinte. Nebeský priestor s osamelou grófkou v smútočných šatách bol pre mňa prvotný...“ Speváci majú veľa tvorivej voľnosti a s nadšením vytvárajú divadlo v základnej línii režiséra.
Krásne sú dobové kostýmy Alexandry Gruskovej, ktoré akoby presahovali až do dneška. Pôvabné a elegantné sú tie dámske, parochne pripomínajú historický kontext.
Pre Bratislavu naštudoval dielo v Rakúsku etablovaný brazílsky dirigent Vinicius Kattah. Je to pozoruhodný umelec, ktorý má skvele zvládnutú literatúru – Školu pre klavír C. Ph. E. Bacha, Školu pre flautu Joachima Quantza a ď. Traktáty ozrejmujú interpretáciu hudby v 18. storočí a toto poznanie na jeho hudbe cítiť. Sedí za čembalom a chvíľami hrá na gitare. Svoj juhoamerický temperament nezaprie. Dej opery sa odohráva v Španielsku, takže s režisérom a choreografom pridávajú fandangu a aj kastanety. Hudba bola brilantná, dirigent dodával partitúre šťavu a orchester a zbor ho s radosťou nasledoval. Ba, všetci sa naučili tancovať fandangu.
V Brne pred rokom bol v trochu vyvýšenej orchestrálnej jame súbor starej hudby Collegium 1704, neskôr sa diela ujal orchester Opery Národního divadla Brno. Aj v Bratislave hrá orchester na moderných nástrojoch, ale s agogikou, ozdobami a umom docieľuje barokovo-rokokový štýl.
Keď špičková slovenská sopranistka Simona Šaturová, tentokrát v postave grófky, teda kľúčovej role opery, spieva svoje árie, slobodne improvizuje a pridáva ornamenty. Je skvelá v starej hudbe, ako to ukázal aj nedávny film o Myslivečkovi, ale rozumie aj novej hudbe. Šaturovú som pred rokmi zažila ako rozihranú Zuzanku v Stavovskom divadle v Prahe. Dnes je to žiadaná znalkyňa Mozarta na mnohých operných scénach Európy. Jedným z vrcholov inscenácie bola jej ária Dove sono... v treťom dejstve, ktorá dojímala pianissimami. Úlohou grófky je vyvažovať komično drámou, je nešťastná, ale dokáže odpustiť. Obdivovala som jej um, tvarovanie hlasu, krásne legata v obrovskej dynamickej škále, od nečujných pianissím, až po sýty volumen. Herecky je skrz-naskrz presvedčivá, aj keď sa ako sklamaná grófka na zbojstvách zúčastňuje rezervovane, to jej však veľmi svedčí. Asi sa narodila ako grófka, má to v génoch. Šaturovej doprial režisér kľúčové scény tak, aby vynikla múdrosť a rozvážnosť postavy grófky a aby sa poslucháč a divák dozvedeli o časoch spred 250 rokmi. Ale zmenili sa? Veď príbehy žiarlivcov a nešváry v láske sú všade prítomné i dnes.
Zuzanku, často považovanú za hlavnú postavu, spievala Lenka Máčiková. Krásny soprán vo všetkých polohách, výborná herečka, s chuťou vyfackala Figara, možno aj neprávom... V 4. dejstve opery už takmer nikto nevie, kto je za koho prezlečený, ale je to jedno. Zuzanka Andrey Vizvári hýrila energiou, jej prenikavý, bezproblémový spevácky výkon veľmi obohatil túto inscenáciu.
Záletníci dostanú príučku a grófka sa učí, ako si udržať manžela. A hlavne, odpúšťa. Aj Mariana Sajko podala pekný výkon, jej výrazný soprán vynikol krásne v záverečnom dojímavom Contessa, perdono.
Senzačný výkon podali obaja českí solisti - Svatopluk Sem ako gróf Almaviva a Tadeáš Hoza ako Figaro. Svatopluka Sema som mohla obdivovat aj v utorok 26. 5. Vynikajúci brnenský barytonista je jedným z najlepších grófov Almaviva, ktorých som zažila. Suverénny spevácky i herecky. Figaro Tadeáša Hozu nijako nezaostal za svojím krajanom. Ovládol šarmom a energickým prejavom celú scénu. V utorok mal premiéru v role Figara Ivan Lyvch. Krásny zaoblený hlas, dobrý herec s perspektívou. Na začiatku nie celkom súladil s orchestrom, predstavenie totiž prevzal dirigent Konstantin Illievsky, ktorý sa však postupne s inscenáciou zžil a podal korektný výkon.
Skvelá Denisa Hamarová ako Marcellina pôsobí profesionálne a necháva režiséra ísť až do krajnosti - má môj obdiv. Ako Bartola obsadila Oper SND Yaroslava Fedorenka na premiére a Gustava Beláčka 26. 5. Pekné výkony boli obohatením.
Veľmi sa mi páčila Alena Grach v postave Cherubína. Aj ju som videla dva razy a utvrdila som sa, že je kľúčovou hráčkou na scéne. Je to spoľahlivá speváčka s krásnym hlasom a aj s veľkým hereckým talentom. Cherubín je veľmi dôležitá postava, spolu s Barberinou, ale aj Zuzankou a grófkou i mužskými postavami, hýbe dej dopredu. Barberinu stvárnila na premiére šikovná Dominika Mičíková, 26. 5. to bola skvelá rozšantená a vysoko profesionálna sopranistka Veronika Bílová. Menšie, ale veľavravné charaktery dobre spievali Róbert Remeselník ako Basilio, Olexandr Husakovskyi ako Don Curzi a Vladimir Streltsov ako Antonio, záhradník.
Sólisti, zbor, tanečníci i orchester si predstavenie doslova užívali. A publikum nešetrilo chválou. Krásna taliančina, v ktorej sa Mozart priam vyžíval, bola mu veľmi blízka jej spevavosť a súhra textu s hudbou. Už predohra je jasavá a 4 dejstvá, hoci aj v dlhšej originálnej verzii, uplynú za 3,5 hodín bez toho, aby si to návštevníci uvedomili.
W. Mozart: Figarova svadba Opera SND 22. máj 2026 (26. máj o 11h)
Hudobné naštudovanie a dirigent Vinicius Kattah (Konstantin Illievsky) Réžia Jiří Heřman Scéna Pavel Svoboda Kostýmy Alexandra Grusková Svetelný dizajn Daniel Tesař Choreografia Marek Svobodník Zbormajster Jan Rozehnal Dramaturgia Patricie Částková a Jozef Červenka
Gróf Almaviva Svatopluk Sem Grófka Almaviva Simona Šaturová (Mariana Sajko) Zuzana Lenka Máčiková (Andrea Vizvári) Figaro Tadeáš Hoza (Ivan Lyvch) Cherubín Alena Grach Marcellina Denisa Hamarová Bartolo Yaroslav Fedorenko (Gustav Beláček) Basilio Róbert Remeselník Barbarina Dominika Mičíková (Veronika Bílová) Don Curzio Olexandr Husakovskyi Antonio, záhradník Vladimir Streltsov Zbor a orchester Opery SND
Použité sú fotografie aj z ďalších predstavení.
