Ten istý koncert zaznel v slovinskom Maribore 9. 2. a v chorvátskom Záhrebe 10. 2. Diela Franza Schuberta, Ludwiga van Beethovena a Franza Schmidta sľubovali umelecký zážitok. Obľúbený šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin stál na čele orchestra a s ním pozoruhodný sólista – cenami ovenčený chorvátsky klavirista Lovre Marušić.
Pre mnohých mohla byť objavom Čarovná harfa, predohra, D. 644 Franza Schuberta. Ide o scénickú hudbu, ktorú skladateľ vytvoril v roku 1820 na objednávku Theater an der Wien. Dobrý nápad dirigenta, nakoľko akcentuje vzťah Franza Schmidta k Schubertovi. Schubertova Čarovná flauta ostala živá v koncertných sálach. Je elegantná, noblesná a na úvod koncertu sa veľmi dobre hodila. Raiskin sa pred koncertom vyznal zo svojho vzťahu k Schubertovi, ktorého umenie spievať sa odzrkadľuje nielen v jeho vyše 600 piesňach, ale aj v jeho ďalšej tvorbe.
S veľkým očakávaním som si vypočula Koncert pre klavír a orchester č. 4 G dur, op. 58 Ludwiga van Beethovena. Pod Raiskinovou taktovkou znel v Redute už po tretíkrát. Aj s chorvátskym klaviristom Lovre Marušićom išlo o plodnú a inšpirujúcu spoluprácu.
Marušić vyrastal v Omiši na pobreží Jadranského mora. Na hudobné štúdiá odišiel na Hudobnú akadémiu do Záhrebu, neskôr na Konzervatórium Čajkovského do Moskvy, postgraduál absolvoval na Vysokej hudobnej škole Franza Liszta vo Weimare. Je etablovaný na chorvátskych i medzinárodných pódiách a predchádzal ho chýr výhercu významných medzinárodných klavírnych súťaží v Clevelande, Porte, Paríži, Novom Sade a aj medzinárodnej Beethovenovej klavírnej súťaže v Bonne.
Aj keď som odchovankyňou striktnej, priam bachovsko beethovenovskej tradície podania tohto koncertu, znova a znova sa stretávam s romantizujúcou interpretáciou, ktorú však nemám problém akceptovať, ba, priam ma nadchýna. Štvrtý klavírny koncert začína nezvyklo vstupom sólistu. Lovre Marušić začal v tempe, ktoré vzbudilo vo mne strach, či to je únosné, bolo totiž zdanlivo pomalšie. Klavirista však minuciózne rozpracoval každý tón, nebolo cítiť žiaden zhon, iba spev, pohladenie a pokoj. Ale pozor, potom prišli aj búrlivé tóny, rýchle pasáže, brilantné v každom detaile, tá stavba diela bola ako katedrála, ktorá smeruje do výšin a prihovára sa nadpozemským zvukom. Precíznosť naštudovania vyvrcholila v kadenciách, najmä tá v prvej časti bola akoby samostatnou skladbou.
Fascinujúca bola interpretácia druhej časti. To ticho v sále, to iste vnímali sólista, dirigent, aj orchester. Nikto akoby ani nedýchal. Autorita tohto umelca je úplne prirodzená, patrí ku striedmym klaviristom, hoci sa neubráni dopovedaniu výrazu ľavou rukou, ak náhodou nehrá, ale hýbu sa len jeho priam dokonalé prsty. Beethovenov revolučný koncert mal svoju dušu a srdce, a to aj v rýchlej záverečnej časti, kde popustil uzdu dramatickosti a koncert uzatvoril mohutným zvukom. Pobavilo ma vyjadrenie klaviristu, že dielo považuje za dialóg muža so ženou, pričom ženou je práve mohutný orchester, ktorý je v ostrom kontraste k tklivému sólovému klavíru.
Obdivuhodnú prácu odviedol dirigent, je priam majstrom v počúvaní a v koordinácii. Sólista sa mohol naňho vo všetkom spoľahnúť a zdá sa, že si to spolu mimoriadne užívali.
Druhá polovica patrila v Redute po prvýkrát uvedenej Symfónii č. 3 A dur Franza Schmidta.
Franz Schmidt (1874, Bratislava - 1939, Perchtoldsdorf) navštevoval v Prešporku Maďarské katolícke gymnázium, na klavíri ho učila hrať matka. Keď mal 14 rokov, rodina sa presťahovala do Viedne, kde študoval a zdá sa, že okrem jedinej cesty s Viedenskou filharmóniou do Paríža, viac necestoval. Pôsobil vo Viedni, žil v neďalekom Perchtolsdorfe, pochovaný je na hlavnom viedenskom cintoríne. Schmidt bol spätý s fin de siècle Rakúska. Vo Viedni mal prístup k cenným inšpiráciám nielen ako violončelista u Viedenských filharmonikov i vo Viedenskej štátnej opere - vtedy Dvornej opere, ktorú dirigoval Gustav Mahler, ale aj ako pedagóg a rektor Wiener Musikakademie (dnešná Universität für Musik und darstellende Kunst). Schmidt sa po celý svoj život hlásil k svojmu rodnému mestu a aj po vzniku Československa ho opakovane navštívil.
Schmidt bol mimoriadnym zjavom, talentovaným hudobníkom, fascinovaným komponovaním. Údajne komponoval v hlave aj počas hrania v orchestri. V jeho tvorbe možno cítiť vplyv Schuberta, ale inšpiroval sa aj modernou hudbou XX. storočia. V Rakúsku bol vysoko uznávaným skladateľom, violončelistom, dirigentom a pedagógom.
Aj keď v Slovenskej filharmónii znelo niekoľko diel tohto autora, ostal tejto inštitúcii dlh voči jeho štyrom symfóniám, hlavne č. 3 a 4. Uvedenie Tretej symfónie bolo skutočným umeleckým činom orchestra a jeho šéfdirigenta. Dôležité sú aj plány Slovenskej filharmónie nielen uviesť, ale aj nahrať obe tieto symfónie. Sú opätovným dokladom mimoriadnej Raiskinovej pozornosti voči so Slovenskom súvisiacemu kultúrnemu dedičstvu.
V tejto súvislosti dodávam, že jeden zo slovenských najvýznamnejších dirigentov, skladateľ a dirigent Ľudovít Rajter, bol žiakom Franza Schmidta a z jeho spomienok presvitá pekný vzťah oboch majstrov. Rajter spolu so Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu v Bratislave uviedli a vo vydavateľstve OPUS nahrali všetky štyri Schimdtove symfónie (1987).
Ako píše autor programového bulletinu, muzikológ Andrej Šuba, Ľudovít Rajter počas svojho budapeštianskeho pôsobenia ako dirigent orchestra Maďarského rozhlasu uviedol Tretiu symfóniu k 60. narodeninám Franza Schmidta (1934). Ďalej Šuba uvádza, že sa zachoval doposiaľ nepublikovaný list skladateľa dirigentovi, v ktorom mu vyslovuje „tú najvrúcnejšiu vďaku.“ A dodáva: “Urobili ste mi neopísateľnú radosť“.
Dielo vzniklo pre súťaž, ktorú vypísalo americké vydavateľstvo Columbia a malo ísť o kompozíciu v schubertovskom štýle. Od jej svetovej premiéry v decembri 1928 uplynulo takmer 100 rokov. Bohatstvo melodických nápadov a schubertovská spevnosť svedčia o vzťahu Schmidta k Schubertovi.
Schmidt inšpiroval Raiskina nielen k objaveniu zatiaľ neudomácneného diela, ale najmä k jeho povýšeniu na piedestál, ktorý mu právom patrí. Sprostredkúva túto krásnu hudbu novoromantika, silne ukotveného vo viedenskom milieu.
Tretia symfónia pod taktovkou Daniela Raiskina znela v jej inštrumentálnej hustote, melodickej bohatosti, poetike, ale aj s potrebným dynamizmom. Nechýbala jej plastickosť, ani farebnosť, zaujala krásnou zvukovosťou a nápadmi.
