Najúspešnejší umelci života dokážu zlúčiť rozdielne časy, ktoré žijú súčasne v každom ľudskom organizme."
Premiéra diela slovenskej skladateľky sa konala 14. júna 2024 v Janáčkovom divadle v Brne. Ľubica Čekovská svieti na slovenskej skladateľskej scéne. Je uznávanou autorkou symfonických, komorných a sólových diel a dnes už troch vynikajúcich opier.
Náš spoločný dialóg začal, keď festival Aspekte Salzburg chcel uviesť dielo slovenského autora a s Hudobným centrom sme odporučili Fractal Ľubice Čekovskej. S Rakúskom sa viaže aj jej prvá opera - Dorian Gray – ten mal totiž úspešnú predpremiéru v Museumsquartier vo Viedni v prestížnom kontexte deviatich svetových premiér a Noci súčasnej hudby, ktorú som vtedy ako prezidentka EUNIC Wien (European National Institutes for Culture) iniciovala. Ale k tomu aj pred rokmi uvedený jej Klavírny koncert v parížskej Invalidovni. Tam si publikum zvyklo, že uvádzam neznáme diela slovenských autorov a s nadšením ich očakávalo. Zahraničie, pre ktoré a v ktorom som celý život pracovala, bolo pre mňa dôležitým barometrom, lebo v zahraničnej konfrontácii sa kvalita veľmi rýchlo ukáže. Potvrdili to Bregenzer Festspiele, ktoré si od autorky objednali operu Impresario Dotcom a napriek pandémii ju uviedli, hoci v redukovanej podobe. A dnes Brno, opäť zahraničie, aj keď sa tam cítime úplne ako doma...
Navyše, vo mne ešte rezonovala vrúcna rozlúčka prezidentky SR Zuzany Čaputovej v Prahe, veľká časť hostí mierila o deň na to rovno do Brna, aby zahliadla svetovú premiéru slovenského diela. Ten česko-slovenský tvorivý tím úplne náhodne zapadol do kontextu, ale išlo hlavne o kontext emocionálny. Mohli sme predpokladať, že to bude zaujímavé, pretože sa autorka skloňuje často, a to naprieč celým Slovenskom a navyše, má silné vzťahy aj smerom na západ, hlavne vo Veľkej Británii, kde študovala a získala aj celý rad významných ocenení. Ešte niečo nás spája – priateľstvo a mimoriadny vzťah so slovenským skladateľom Jurajom Benešom. Jeho dielo Skamenený sa mi podarilo umiestniť na londýnskom opernom javisku a vďaka úspešnému predvedeniu dostal objednávku na ďalšie dielo, ktoré potom premiérovo odznelo v Kolíne nad Rýnom – The Players. Beneš mimoriadnym spôsobom ovplyvnil aj Ľubicu Čekovskú. Nielenže spoznal jej obrovský talent už počas štúdia na VŠMU, ale ako vraví autorka, pri jednej návšteve Brna, kde spoločne obdivovali Janáčka a jeho múzeum, jej povedal, že raz bude možno práve jej dielo znieť v tomto divadle. Predpovedal to? Mimoriadny vzťah k Janáčkovi, aj pre mňa kľúčovému skladateľovi vôbec, zohráva úlohu aj pri dojatí, spojenom s premiérou.
Malá esej na začiatku chce čitateľa voviesť do večera, priam preplneného emóciami – bez nich žiadne umenie nemá potrebnú šťavu. Ten premiérový večer bol nimi tak neuveriteľne nabitý, že každý Slovák či Európan – a boli nás tam desiatky, musel odchádzať naplnený hrdosťou.
Po prvé preto, že si vynikajúce Národní divadlo Brno a jeho Janáčkova opera vybrali pre svoju premiéru počas Roka českej hudby práve slovenskú autorku. S režisérom Jiřím Hermanom sa Ľubica Čekovská poznala z odborných českých kruhov a k rozhodnutiu prispel aj organizátor koncertov Boris Ažaltovič, pre ktorého podujatie v Slovenskej filharmónii skomponovala autorka v minulosti symfonické dielo.
Ten výber bol veľmi šťastný. Najskôr to bolo však rozhodnutie Heřmana uviesť operu na námet románu Virgine Woolf Orlando z roku 1928, veľkej psychologickej sondy do duše ženy a muža, jeho premien a charakteristík, ich nespravodlivé vnímanie spoločnosťou a pranierovanie za každé vychýlenie od zaužívaných predstáv a klišé. Že je týmito témami spoločnosť pretkaná tisíce rokov, to je známe a že sa pohľad v čase mení, vyostruje, dramatizuje podľa doby a niekedy aj podmienok, ktoré ten-ktorý režim vytvára, je úplne zrejmé.
Námetu sa ujala libretistka Viktória Knotková a spolu s autorkou, režisérom Heřmanom a dramaturgičkou Patríciou Částokovou tvorili dielo v angličtine, jazyku súznejúcom s námetom, ale aj blízkom obom dámam Knotkovej i Čekovskej, ktoré vyzrelo do vzácnej spisovateľskej podoby. Iba dodávam, že nielenže je kompletne publikované v origináli a českom preklade v programovom bulletine, ale objavuje sa v diskrétnych titulkoch trojjazyčne (aj s originálom a nemeckým prekladom).
Obsahom je osud Orlanda ktorý žije od roku 1603, od čias kráľovnej Alžbety I. A dožíva sa 300 rokov. Prežije fatálnu zmenu. Po dlhšom spánku sa premieňa na ženu. Tvorcovia pridali k obsahu rámec súdneho tribunálu. Práve sudca (David Nykl) sa prikláňa k zjednodušeným konštatovaniam a odsudzovaniam toho, čo presahuje pochopenie ľudským rozumom a potrebuje srdce a dušu. So zapisovateľkou (Daniela Straková-Šedrlová) sú tí, ktorí pomenúvajú okolnosti Orlandovej premeny a detaily príbehu a napokon aj záver. Zjavuje sa ruská princezná Saša (Monika Jägerová), ale aj cigánka Rosita Pepita (Jana Hrochová), ktorú si Orlando ako turecký veľvyslanec zoberie za ženu. Celou operou sa vinú otázky o identite.
Čekovskej operné diela považujem za mimoriadne vydarené a Here I am, Orlando za majstrovské. Hudba je viacvrstvová, jej poetika preniká celým dielom skrz-naskrz, aj keď zabočí do čias baroka a sprevádza nás osudom 300-ročného Orlanda. Skladateľka sa hudbou dostáva do hĺbky jeho/jej emócií a prechádza sa tromi storočiami. Hudba je základom tohto komplexného gesamtkunstwerku. Čekovská má nadanie dialógu, rada sa necháva spolutvorcami inšpirovať a cíti divadelnú akciu.
Here I am, Orlando je vynikajúce, sugestívne dielo. Nielen vďaka hudbe, ale ako celok s vynikajúcou réžiou a svetelným dizajnom (Jiří Heřman), scénou (Drogan Stojčevski), kostýmami (Alexandra Grusková - ďalšia Slovenka v tíme), tanečnými zložkami (Jan Kodet), ale aj pridaným hereckým entrée Alžbety I. v skvelom, priam symbolickom podaní Magdou Vášáryovou. Veď práve ona, vynikajúca slovenská herečka, ale aj česko-slovenská a slovenská diplomatka a politička, obhajuje profesionalitu a toleranciu. Zjavuje sa Orlandovi, aby na podklade hudby zarecitovala v perfektnej angličtine a so silným dramatickým nábojom svoj úderný monológ.
Heřman to mal najťažšie. Vytvoriť tvar, v ktorom množstvo detailov zapadne do zmysluplného celku a nezabudnúť, že život, to nie je len dráma, ani čierno-biela paleta, ale keď ho chceme vidieť, je v ňom aj humor, láska, priateľstvo, spoločné prežívanie hoci aj v tanci, tak, ako to často naprojektovali tvorcovia Čekovskej Orlanda.
Janáčkovo divadlo má aj technicky vybavené pódium tak, že sa dej mohol odohrávať na viacerých plochách a úrovniach. Blúdenie storočiami pripomenie pohreb Alžbety I., ale aj vyčíňanie víchrice, stretnutia s námorníckou družinou a jej kapitánom, ktorý sa do Orlandy zamiluje, v krásnom predvedení barytonistom Richardom Švedom. Videoprojekcia mora, lode, ale aj ruský element s pôvabnou, ale nevernou princeznou Sašou a aj časť venovaná barokovým maskám, to všetko mohlo príbeh roztrieštiť, ale on bol zomknutý na základe návratu k súdnemu tribunálu i nesporne pozoruhodným umením Heřmana. Okúzľujúce boli milostné scény, tanečné vložky a výtvarné riešenie.
Maayan Licht
Dirigentskú taktovku pevne držal v rukách empatický, budúci šéfdirigent Janáčkovej opery Robert Kružík. Ľubica Čekovská mohla počítať so znásobeným ansámblom, dokonca so šiestimi kontrabasistami na pódiu. To všetko bolo možné v rámci špeciálnych dotácií na Rok českej hudby.
Sólisti s krásnymi hlasmi boli prevažne z Česka, až na Slováka Richarda Švedu a hosťujúceho hlavného hrdinu Orlanda, izraleského kontratenoristu Maayana Lichtu. Ohlásil indispozíciu, ktorú som však nezaregistrovala. Naopak, jeho kvality nie sú len v nádhernej kantiléne a dramatickom výraze, ale aj v hereckej práci a tanečnom umení. Jeho ženským pendatom bola Markéta Cukrová, vynikajúca mezzosopranistka s prirodzeným pôvabom a pokorou, najmä v ich duete a prepletení. Všetky roly boli obsadené skvelými spevákmi. Zbor v naštudovaní Martina Buchtu odviedol dobrú prácu spevácky, herecky a aj tanečne, hlavne v scéne barokových masiek, kde sa kráse melodickej a harmonickej symbiózy naplno oddala skladateľka i všetci divadelníci.
Čo dodať na záver? Že Janáčkovo divadlo už uviedlo diela nejedného súčasného tvorcu, ako Kaija Saariaho, Thomas Adése, Marko Ivanović či Michal Nejtek a že plná Janáčkova opera burácala v nadšení, z ktorého Čekovská v umne nastavenej réžii klaňania vyšla ako svetová hviezda a Magda Vášáryová ako hrdinka minulých i dnešných čias. Publikum náležite ocenilo naozaj všetkých. Z môjho pohľadu môže byť Jiří Heřman hrdý na svoj nápad, vybraných tvorcov a interpretov i jeho realizáciu. Stále aktuálny príbeh príliš jednostranného posudzovania odsudzovania bez odhalenia pravej podstavy, že všetci sme tak trochu aj z Venuše, aj z Marsu, by mal vidieť a zažiť každý milovník hudby a umenia. Je to pastva pre oči, uši, zmysly, dušu a srdce. A určite bude rezonovať aj v zahraničí, ak sa Národní divadlo Brno vydá aj na toto dobrodružstvo.
Ľubica Čekovská: Here I Am, Orlando, libreto: Viktorie Knotková, hudobné naštudovanie: Robert Kružík, réžia a svetelný design: Jiří Heřman, scéna: Dragan Stojčevski, kostýmy: Alexandra Grusková, dramaturgia: Patricie Částková, zbormajster: Martin Buchta, videoart: Dominik Žižka, choreografia: Jan Kodet
Orlanda: Markéta Cukrová, Orlando: Maayan Licht, sudca: David Nykl, zapisovatelľka: Daniela Straková-Šedrlová, kapitán: Richard Šveda, arcivojvoida Harry: Tadeáš Hoza, Greene, kritik: Ondřej Koplík, básník I.: Vít Nosek, básnik II.: Josef Škarka, Shelmerdine: Lukáš Bařák, Rosina Pepita: Jana Hrochová, Saša: Monika Jägerová, kráľovná Alžbeta: Magda Vášáryová, Zbor a orchester Janáčkovej opery Národného divadla Brno
Premiéra 14. júna 2024 v Janáčkovom divadle
Reprízy: 16., 19. 6., 14. 9., 13. 10., 22. 12. 2024 a 5. 1. 2025
