Keď na pódium Koncertnej siene Slovenskej filharmónie vkročí Milan Paľa, zažívame niečo, čo je nad rámec bežného koncertu. S ním prichádza obrovská emócia, dokonalosť tónu a perfektné naštudovanie diela.
V tomto prípade siahol po nevšednom sólovom koncerte prešporského rodáka Ernö von Dohnányiho. Pred 6 rokmi odznelo dielo v tej istej zostave so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu vo Veľkom koncertnom štúdiu v Slovenskom rozhlase a bolo to vôbec prvé uvedenie diela na Slovensku. Tentokrát, so Slovenskou filharmóniou, odznel koncert po prvý raz v Redute. Veľkým sviatkom bol práve preto, že ide o krásnu hudbu v skvelej interpretácii a pre publikum možnosť zoznámiť sa s dielom bratislavského rodáka.
Dohnányi nám pripomína obdobie na prelome 19. a 20. storočí, ktoré bolo hlavne vo vtedajšom Prešporku mimoriadne zaujímavé. Ernö von Dohnányi, ale aj skladatelia Franz Schmidt a Alexander Albrecht (otec Jána, ktorý založil súbor Musica aeterna a ktorého dom na Kapucínskej vďačí za obnovu o.z. Albrecht Fórum) chodili spolu do Kráľovského maďarského gymnázia v Prešporku, neskôr sa k nim pridal aj Béla Bartók. V Dome na Kapucínskej pestovali komornú hudbu a neďaleko v Katedrále sv. Martina boli svedkami aktivít Cirkevného hudobného spolku a aj opakovaného uvedenia slávnej Beethovenovej Missa solemnis.
V dnešnej dobe, keď sa vďaka skladateľovi Vladimírovi Godárovi postaralo o.z. „Neznáma hudba“ o uvedenie desiatok neznámych skladieb slovenských skladateľov, máme oveľa reálnejšiu predstavu o tom, čo sa v Prešporku hrávalo a na akej úrovni bol jeho hudobný život.
Že diela Ernő von Dohnányiho patria k cennému dedičstvu našej kultúry, je nespochybniteľné. Vynikajúci klavirista a skladateľ, Ernő (Ernest) von Dohnányi, sa narodil 27. júla 1877 v Prešporku v Rakúsko-Uhorsku. Základy hry na husle a klavíri dostal u svojho otca Fridricha Dohnányiho a organistu Karla Forstnera z Katedrály svätého Martina. Po maturite na prešporskom lýceu odišiel ako 17-ročný na Hudobnú akadémiu v Budapešti. Po 10-ročnom období pôsobenia na Vysokej hudobnej škole v Berlíne, učil hru na klavíri na budapeštianskej Hudobnej akadémii a bol opakovane jej riaditeľom, ako aj hudobným riaditeľom Maďarského rozhlasu. V roku 1925 sa stal šéfdirigentom Newyorského symfonického orchestra. Po neoprávnených atakoch za sympatizovanie s nacizmom sa v roku 1948 odsťahoval do Argentíny, neskôr do USA, kde až do konca života pôsobil na Floridskej štátnej univerzite v hlavnom meste Floridy Tallahassee (1960).
Milan Paľa je na slovenskej interpretačnej scéne mimoriadnym zjavom. Zvládne akúkoľvek technickú obtiažnosť, nové diela a robí to tak suverénne a s takým nasadením a ponorom do hĺbky diela, aby z neho vyťažil maximum aby sa prevtelil do partitúry a splynul s ňou. Je to ojedinelý, vzácny umelec. Veľmi oceňujem, že si spolu s dirigentom Martinom Leginusom vybrali tento náročný koncert znova, aby sa dostal do repertoáru Slovenskej filharmónie. Leginus je pedantným umelcom, majstrom orchestra a s úctou pristupuje k sólistovej práci, vedie s ním dialóg a dobre vníma, akú zvukovú podobu môžu spolu vytvoriť.
Koncert pre husle a orchester č. 2 c mol, op. 43 Ernő von Dohnányiho je unikátnym dielom postromantickej zvukovosti, ktorého zamatový zvuk vytvára veľký orchester bez huslí – znejú violy, violončelá, kontrabasy, dychové nástroje, harfa a bicie. Každá zo štyroch častí upútava motivicko-tematickou prácou a kompaktnosťou sólového nástroja a orchestra. Dielo je tradične skomponované, výrazovo mimoriadne sugestívne, má vtipnú tanečnú druhú časť a komplikovanú záverečnú kódu. Sú to na seba nadväzujúce dialógy, orchestrálny zvuk je mnohovrstvový, farebný, v dialógu s husľami krásne vynikne harfa, ale aj lesné rohy.
Dohnányi skomponoval koncert v roku 1949, v čase, keď sa natrvalo usadil v Amerike. Venoval ho americkej huslistke Frances Magnes, ktorá ho hrala na premiére v roku 1951 v Carnegie Hall.
Druhá polovica koncertu patrila Symfónii č. 7 d mol, op. 70 Antonína Dvořáka. Dielo dokončil autor v roku 1885. Jeho premiéru v St. James Hall v Londýne sám dirigoval.
V Slovenskej filharmónii to bola pocta Roku českej hudby, ktorou dirigent plným priehrštím naplnil svojej umelecké ambície. Pedant, disponujúci veľkým talentom, dbal o precíznosť temp, vystavanie drámy a vizuálnu súhru, jeho interpretácia uchvátila hráčov i publikum. Česká hudba a najmä životom skúšaný svetobežník Antonín Dvořák – to je spevnosť, vrúcnosť, ale aj dokonalé súznenie veľkého orchestra. Leginus plnokrvne a rázne zdôrazňuje jej dramatickosť.
