Keď sa Opera Slovenského národného divadla po premiére Aidy na začiatku aktuálnej umeleckej sezóny musela kvôli pandémii odmlčať, odhalili sa verejnosti mnohé nedostatky tejto inštitúcie, kopiace sa a roky neriešené. Podivuhodné menovania bývalej ministerky kultúry na čelo trojzložkového kolosu, neskôr zdĺhavé práce na smernici výberového konania a nakoniec menovanie nového generálneho riaditeľa aktuálnou ministerkou, na ktorého pleciach je rekonštrukcia historickej budovy, absolútne nedostatočný rozpočet erbovej inštitúcie, nevybavenosť nahrávacou technikou a nemožnosť budovania archívu, z ktorého by sa počas náhlych vĺn pandémie mohlo čerpať - to je len tézovitý náčrt mizerného stavu tejto inštitúcie. Rada by som nám všetkým dopriala, aby precízny projekt sanovania SND, ktorým Matej Drlička presvedčil odbornú výberovú komisiu, nadobudol reálne obrysy a aby sme sa konečne dočkali fungujúceho divadla. Činohra síce vysielala, ale opera, odkázaná na orchester, zbor a často aj tanečníkov, nemala ako skúšať, ani udržovať sa. A to sa nevyjadrujem k baletu, ktorý asi pandémiou utrpel najviac. Keď sa nakoniec postupne prebúdzame z ošiaľu nákazy, veľmi zdráhavo sa dostávame k prvým informáciám o sezóne opery Slovenského národného divalda a jeho plánoch.
Opera však nechce stratiť kontakt s návštevníkmi. A paradoxne jej nahrávajú tieto časy „necestovania“, lebo naše svetové špičky, ako Dalibor Jenis a Štefan Kocán, sú dosažitelnejší a prechodne viac doma. Jenis vyslal signál, že bude nielen umelecky riadiť operný ansámbl, ale rád bude naďalej spievať, a to nielen v zahraničí, ale aj doma. A Kocán, ktorý sa časom pravdepodobne vráti do Metropolitnej opery v New Yorku, s potešením prijal pozvanie hosťovať doma. Minulý piatok 5. júna bol teda v opere sviatkom a to je ten najlepší signál pre verejnosť a pre profesionálne divadelné zložky.
Ako veľmi to potrebujú, ukázalo aj predstavenie v sobotu 5. júna. Na programe bol Rigoletto Giuseppe Verdiho, inscenácia nemeckého tímu (Martin Schüler, réžia, Hans Dieter Schaal, scéna), ktorá je na repertoári od roku 2013, kedy operu viedol Rakúšan Friedrich Haider.
Dalibor Jenis v postave Rigoletta je naozajný zážitok. Obdivujeme nádherné vedenie hlasu, zrelý prejav, pôvabnú farbu, premyslené gestá a výraz. Je dojímavým, ustarosteným otcom, ktorý však namiesto ochrany svojej dcéry spôsobí jej dobrovoľnú smrť. To je to protirečenie postavy šaša, ktorý zabáva a nešetrí nikoho a na druhej strane ukrýva svoje dieťa pred zlobou sveta. Jeho bôľ je nekonečný, spieva tak presvedčivo, že strháva aj svoju menej skúsenú partnerku - v postave dcéry Gildy to bola sopranistka Mariana Sajko, ktorá v bratislavskej opere hosťuje už niekoľko rokov. Nežná bytosť s krásnym koloratúrnym sopránom je zraniteľnou Gildou. Zvodcu, vojvodu z Mantovy, spieval Ľudovít Ludha, vyhľadávaný hosť na zahraničných scénach, okrem iného aj do slovanského repertoáru. V Rigolettovi je korektný, ale niektoré výšky sa mu nedaria a ani nie je prierazný. A bol aj uponáhľaný, čo mohlo byť aj vinou vedenia orchestra, lebo dirigentovi sa akosi nedarilo reagovať na potreby spevákov. Niekedy tým utrpeli aj zborové scény, kde sa však ukázali kvality sólistického ansámblu – Monteroneho spieval Sergej Tolstov, Marulla František Ďuriač, grófa Ceprana Juraj Peter a Borsu Ivan Ožvát.
Skvelý Štefan Kocán je ako Sparafucile ten pravý zabijak. Slovenské javisko si očividne užíval. Jeho hlas prenikal do pórov, bol presvedčivý v sólach, tercette aj kvartete. Jeho sestru v podaní Moniky Fabiánovej akoby toto umelecké partnerstvo inšpirovalo. Rozohrala to s energiou jej vlastnou a spievala veľmi korektne. S Kocánom sú dobrý pár a skvelí nielen speváci, ale aj herci. Kvarteto Rigoletta, Gildy, Sparafucileho a Maddaleny býva prvým vyvrcholením tretieho dejstva, v našom prípade možno aj vinou trochu roztrieštenej réžie a rozpačitého vedenia orchestra nevyznelo presvedčivo.
V menšej role herecky vypracovanej Giovanny sa s pekným mezzosopránom ukázala stála členka sólistického ansámblu Denisa Šlepkovská.
Na čele orchestra Slovenského národného divadla stál dirigent Martin Leginus. Nedávno mal vynikajúci koncert so Slovenskou filharmóniou, v orchestrálnej jame bolo však nemálo drobných prehreškov najmä v súlade so sólistami na scéne – tam sa ukázalo dlhé pôstne obdobie opery.
Ešte pár slov k vrcholu drámy na záver. Hrbatý a krívajúci šašo Dalibor Jenis je ako Rigoletto dojímavým otcom, jeho zamatová farba hlasu dodáva realistickým scénam vierohodnosť. Sledovali sme láskavý dialóg s Marianou Sajko v postave Gildy. Dramatické scény s Rigolettom sú prežiarené nehou a tajomstvom, ktoré ich obklopuje. Vyrušuje však režijný pokyn na záverečné zdvojenie postavy – zavraždená Gilda odrazu stojí na pódiu, je zahalená rúchom ako nevinnosť sama a dcéru vo vreci, pripravenom na vyhodenie do vody, stvárňuje dablérka.
Je to Achilova päta aktuálnej inscenácie Rigoletta, pretože vtedy opera vrcholí. Na nemecké réžie som zvyknutá a mám vzťah k symbolike, ktorá naznačuje, že sa niečo môže odohrať aj v súčasnosti, ale záver nepovažujem za dobrý. Mnoho tvorcov to rieši ináč - necháva doznieť silné hudobné a herecké výpovede otca a dcéry, v ktorých koncentruje a vrcholí Verdiho a Dumasova predloha drámy. Nezabudnem na Annu Netrebko v Kráľovskej opere v Londýne, ktorá ležiac a zomierajúc vyspievala obrovský príbeh lásky k milému i otcovi a celé publikum zotrvalo v nemom dojatí ešte dobrú chvíľu po skončení opery. To zdvojenie na slovenskej scéne však takéto vyvrcholenie celej opery neumožňuje a to je veľká škoda.
Predstavenie bolo údajne veľmi rýchlo vypredané, čo je neklamným dôkazom toho, ako nám opera veľmi chýbala a ako dobre s vynikajúcimi hosťami štartuje. Divadlo bolo obsadené do polovice kapacity a pred ním si návštevníci mohli vypočuť úvod k opere od dramaturga Jozefa Červenku. Publikum odmenilo účinkujúcich dlhotrvajúcim potleskom.
Recenzia odznela na Rádiu Devín 8. júna 2021.
