Dvojica abonentných koncertov vo štvrtok a v piatok je vždy vyvrcholením umeleckého snaženia nášho erbového telesa – Slovenskej filharmónie. Prináša na pódium kvalitné diela najmä pre veľký symfonický orchester a keď s ním spoluúčinkuje Slovenský filharmonický zbor, je publikum pripravené na mimoriadny zážitok. Popri Chačaturianovi znel Janáček. Pohladil srdcia tých, ktorí ho s láskou počúvajú, aj tých, ktorí ho postupne objavujú. Pre Slovákov je to takmer národný skladateľ. So svojou moravskou melodikou a pozoruhodnou harmonickou štruktúrou, balansujúcou medzi modálnou hudbou, nápěvkami mluvy (napodobnenie ľudskej reči) a silným zdrojom v ľudovosti, vie zasiahnuť srdcia i duše.
V prvej polovici koncertu sa na pódium Slovenskej filharmónie vrátila poľsko-grécka huslistka Irmina Trynkos, slávna na celom svete pre svoj veľký talent a silnú javiskovú prítomnosť. Hrala Koncert pre husle a orchester d mol, op. 46 arménskeho skladateľa Arama Chačaturiana.
Bol to virtuózny výkon v diele, ktoré malo pravdepodobne za cieľ ukázať krásu husľového zvuku. Umelkyňa poľsko-gréckeho pôvodu žije vo Veľkej Británii, už v detstve opustila rodné Poľsko a preslávila sa počas štúdia v Salzburgu. Bola prvou študentkou v histórii Mozartea, ktorá získala bakalársky titul už po dvoch rokoch. Neskôr s vyznamenaním absolvovala Kráľovskú hudobnú akadémiu v Londýne. Podľa informácií z internetu hrá Trynkos na husliach Jakoba Stainera z roku 1670.
Druhá polovica patrila Glagolskej omši pre sóla, zbor, orchester a organ Leoša Janáčka. Janáček sa rozhodol skomponovať dielo takmer na konci svojej 74-ročnej životnej púte. Jeho inšpiračným zdrojom bol starosloviensky omšový text, dielo je zemité a preniknuté pohanskou oduševnenosťou. Tvrdil, že nie je nábožensky založený, ale svoje hlboké duchovno demonštroval opakovane, a to nielen pri životných drámach, ktoré mu osud uštedril. Omšu písal v čase, keď skomponoval tie najsugestívnejšie diela, vrátane opier Její pástorkyně či Káťa Kabanová.
Glagolská omša s textom v staroslovenčine (bol k dispozícii v programovom bulletine, a to aj v slovenskom preklade), je výnimočným dielom po všetkých stránkach - zaujíma popredné miesto v svetovom repertoári. Premiéra diela zaznela v roku 1927 vo Filharmonickej besede brnianskej pod taktovkou Janáčkovho žiaka Jaroslava Kvapila. V Slovenskej filharmónii znela naposledy pred šiestimi rokmi, dirigoval Petr Altrichter.
Dielo je zemité, partitúra bohatá a farebná. Omša sa začína a končí slávnostnými fanfárami za sprievodu tympanov. Orchester disponuje vynikajúcimi hráčmi, sólistami, počuli sme nežné sólo koncertného majstra Jozefa Horvátha, počas Creda „Věruju“ krásne flautové sólo, očarujúce úseky, kde zneli len violy a violončelá s kontrabasmi, úchvatné lesné rohy, trúbky a pozauny. Pianissimá pozáun sa dostali priam pod kožu.
Slovenskú filharmóniu dirigoval významný český dirigent Jaroslav Kyzlink, vynikajúci muzikant s patričnou autoritou a charizmou. Pod jeho vedením znel orchester mäkko, ale aj dramaticky, a vždy spevne a vrúcne, hoci v omši je tá základná zvukovosť prenikavá, až kovová. Mal k dispozícii nielen skúsený, oduševnený a vysoko profesionálny zbor, pripravený svojím staronovým zbormajstrom Janom Rozehnalom, ale aj štyroch brilantných sólistov. Veľké party mali sopranistka Linda Ballová a tenorista Tomáš Juhás, krásne zamatovo ich doplnili altistka Jarmila Vantuchová a jubilujúci basista Peter Mikuláš.
Ballovej soprán sa vo všetkých sólach nádherne rozozvučal a to isté platí pre Juhása, ktorého krásny volumen sa niesol ponad celý orchester a zbor aj v tých najnáročnejších sólových partiách. Tmavé hlasy Vantuchovej a Mikuláša zaokrúhľovali zvuk kultivovane a farebne unikátne.
Exceloval zbor, priehľadné soprány, nečujné pianissimá, ale aj v jednote všetkých hlasových skupín a v rôznych dynamických rozpätiach. Ako uvádza bulletin, text sa skoro zhoduje s omšovým latinským textom, napriek tomu nie je dielom liturgickým. „Chtěl jsem zde zachytit víru v jistotu národa na podkladě ne náboženském, ale na tom mravním, silném, které si bere Boha za svědka,“ uviedol Janáček.
Započúvať sa do Gospodi pomiluj (Kyrie), Sláva ve višńich Bogu (Gloria), Boga od Boga (Credo - excelentný Juhás), Gospod (Sanctus), ktorý pripomína pohanskú vášeň a aj suchoňovskú zvukovosť (známa je skutočnosť, že Suchoň miloval Janáčka), Blagosľavľen (Benedictus), Agneše Božij (Agnus Dei), to bol absolútny pôžitok a precítili to umelci, aj publikum.
Organového partu v diele sa ujal Marek Štrbák. Je to mimoriadny umelec, ktorý omši a hlavne sólovému Postlúdiu, dodal potrebnú vášeň a drámu.
Krásny koncert doznel fanfárami a Intradou (Exodus).
