Slovenská filharmónia má štandardne dobrú profesionálnu úroveň, ale veľké dirigentské osobnosti a sólisti dodávajú hráčom chuť a vypínajú sa k výraznejším výkonom. Počas dvojice abonentných koncertov 14. - 15. 2. (navštívila som koncert 14. 2.) stál na čele orchestra veľmi dobrý dirigent Jun Märkl so zaujímavými zmiešanými koreňmi - japonskou matkou a nemeckým otcom. Jeho kariéra sa viaže na dlhodobejšie posty šéfa opier v Drážďanoch a Mannheime a orchestrov v Lipsku a španielskom Sán Sebastian. Je častým hosťom medzinárodných pódií, o. i aj ako znalec francúzskej hudby. Za zásluhy za jej uvádzanie mu francúzsky minister kultúry udelil titul "Chevalier de l'Ordre des arts et des lettres" (Rytier Rádu umenia a literatúry).
Pre Bratislavu si vybral čisto francúzsky program - na úvod relatívne neznámu, krátku symfonickú báseň Omfalin kolovrátok, op. 31 Camilla Saint-Saënsa, romantika z prelomu 19. a 20. storočia. Bol to vhodný nápad ako doplniť krátky Koncert pre violončelo a orchester č. 1 a mol, op. 33 tohto majstra. Sólistkou bola vylietajúca hviezda, francúzsko-belgická violončelistka Camille Thomas, ktorú ovenčujú ceny z prestížnych medzinárodných súťaží. Bratislava sa môže pýšiť, že je tiež jednou z jej laureátov - New Talent z roku 2014 jej udelila medzinárodná porota počas BHS. Thomas bola nominovaná na ocenenie "Les Victoires de la Musique" (francúzska Grammy), získala 1. cenu rovnako, ako aj na súťaži Európskej rozhlasovej únie (EBU) a má aj cenu ECHO Klassik. Jej koncertná dráha sa úspešne rozvíja, pretože je výraznou individualitou, sugestívnou umelkyňou, ktorá rozlišuje nuancy diela, jeho poetiku, jej tón je jemný, vie byť aj prierazný, hoci celkove ostáva v romantickej polohe, ktorú jej umožňuje jej nástroj z dielne Ferdinanda Gagliana "Château Pape-Clément" (Neapol 1788). Jednočasťový sólový koncert sa hráva, ale stále ostáva istou raritou z hľadiska svojej nekonvenčnej formy. Do prvej časti večera dobre zapadol pripravený prídavok - pôvabné dielo Jacqueline du Pré - Jacquesa Offenbacha Les larmes de Jacqueline (Slzy Jacqueline), op. 76, č. 2. Bola to dojímavá pripomienka legendárnej britskej violončelistky Jacqueline du Pré, ktorá na následky ťažkej choroby zomrela ako 42-ročná.
V druhej časti koncertu sme si mohli francúzsku hudbu doslova užiť. Odzneli Tri nokturná, symfonický triptych, L. 91 Clauda Debussyho s časťami Oblaky - Slávnosti - Sirény a kultové dielo Bolero ďalšieho francúzskeho impresionistu Maurica Ravela. Debussyho šerosvitom presiaknuté nokturná boli prežiarené všetkým tým, čo dodnes fascinuje na impresionistoch - pôvab, jemnocit, nálady a farby. V závere účinkovala aj výborná ženská časť Slovenského filharmonického zboru, ktorá jemnými dámskymi farbami vyspievala poéziu mora (zbormajster Jozef Chabroň).
Záver tohto francúzskeho koncertu patril Ravelovmu Boleru s ostinátnou sugestívnou melódiou a rytmom - na bicie nástroje, umiestnené v strede orchestra, hral skvele Peter Krbaťa. Pravdepodobne každý, kto sa zaujíma o vážnu hudbu, alebo ju sem-tam počúva, toto dielo pozná, ale zažiť ho v koncertnej sále naživo, ako od nastolenia melódie v pianissime stúpa dynamická hladina paralelne s tým, ako sa pridávajú hudobné nástroje, od jemnejších nástrojov a farieb, až po zvučné plechové dychové nástroje, a to za sústavného ostináta bicích nástrojov a s orgiastickým vyvrcholením na záver 15-minútového diela, to je naozajstný zážitok. Teleso je ako jeden hráč, napätie stúpa, je to ako dobre napísaná detektívka. Dielo vzniklo na popud ruskej primabaleríny Idy Rubinsteinovej, premiéra v parížskej opere v roku 1928 mala veľký ohlas. A slovenskí filharmonici súzvučali s dirigentom a vyžarovali nadšenie a radosť z hry, ktoré sa preniesli i na publikum.
Dotyk Francúzov a ich umeleckého dedičstva je v strednej Európe častý a silou osudu sú práve v súčasnosti veľké vedúce osobnosti Francúzska určujúce na čele stredoeurópskych orchestrov, opier a baletov, veď aj Slovenskej filharmónii predošlé roky šéfoval Francúz Emmanuel Vuillaume, či baletu Manuel Legris, kým neprešiel do Viedne, aby spolu s ďalším Francúzom, šéfom Viedenskej štátnej opery, Dominiquom Meyerom, formoval tamojší balet. A vo viedenskej Albertine bola takmer dodnes výstava impresionistu Clauda Moneta a dnes tam vystavuje celá plejáda impresionistov v rámci prezentovanej zbierky Batliner. Týmto zámerným odbočením chcem iba posilniť konštatovanie, že poetika francúzskeho umenia a hudby intenzívne preniká do našich zemepisných širok a mimoriadne obohacuje.
