Meno rodáka z Bratislavy, medzinárodne etablovaného dirigenta Juraja Valčuhu, dobre poznajú v Taliansku, Francúzsku, Nemecku, kde zastával vedúce dirigentské posty. Dnes pôsobí ako hudobný riaditeľ v zámorí v americkom Houstone. Napriek tomu sa mu darí prichádzať aj za pult Slovenskej filharmónie, s ktorou uvádza veľký symfonický repertoár. Dvojica abonentných koncertov 29. 2. a 1. 3. 2024 sa niesla v znamení Gustava Mahlera a jeho 3. symfónie.
Na jej úspechu sa podieľalo viacero faktorov – tým prvým je pozvanie dnes medzinárodne etablovaného dirigenta Juraja Valčuhu na vystúpenie v rámci abonentných koncertov. Druhým je dramaturgia, ktorá pokračuje v prezentácii mimoriadnych, veľkých symfonických diel pod taktovkou tohto majstra. V našom prípade 3. symfónie Gustava Mahlera. Naposledy znela pred 7 rokmi v Redute v podaní Slovenskej filharmónie a jej bývalého šéfdirigenta, Francúza Emmanuela Villauma. A do tretice podčiarknutím slávnostnosti koncertu prítomnosťou prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej. Spontánny potlesk plnej Koncertnej siene Slovenskej filharmónie na jej privítanie svedčil o zdieľanej radosti v tomto prekrásnom kultúrnom stánku.
Za Jurajom Valčuhom ma pri nástupe do mojej druhej diplomatickej misie v Paríži pred 20 rokmi poslal skladateľ Juraj Beneš so slovami o nevšednom talente mladého umelca. Netrvalo dlho a – ako to býva v hudobnom svete – bolo treba zaskočiť na festivale Présences vo Francúzskom rozhlase pri uvedení hudby súčasného skladateľa Philippa Hersanta. Dlho trvajúce ovácie po koncerte predznamenali to, čo prišlo potom - počnúc postami vo Francúzsku, cez vedúce posty v talianskom RAI a aj v prestížnom Teatro di San Carlo v Neapole a popri tom aj mieste hosťujúceho dirigenta v berlínskom Konzerthause. Od júna 2022 je Valčuha hudobným riaditeľom v americkom orchestri Houston Symphony.
V Redute dosahuje so Slovenskou filharmóniou a Slovenským filharmonickým zborom mimoriadne výsledky, či ide o tvorbu Richarda Straussa, Richarda Wagnera alebo Dmitrija Šostakoviča. Pricháda do sezóny, ale aj na festival Bratislavské hudobné slávnosti, kde diriguje hosťujúce orchestre. Za jeho mimoriadne výsledky mu prezidentka Slovenskej republiky udelila tento rok Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy.
3. symfónia Gustava Mahlera je v gigantické dielo, akýsi predchodca jeho 8. symfónie, tzv. symfónie tisícov. Počíta s obrovským aparátom a hrá sa bez prestávky približne 100 minút. V našom prípade bolo krátko prerušené nástupom ženskej časti Slovenského filharmonického zboru a Bratislavského chlapčenského zboru a sólistky, altistky Ester Pavlů.
Juraj Valčuha je majster veľkých stavieb. Vie vystavať symfóniu tak, že dodrží partitúru vo všetkých jej detailoch, vypracuje každý tón, všetky nástrojové skupiny spojí do plastického a farebného celku, ktorý má svoj vrchol presne tam, kam ho umiestnil skladateľ. V Mahlerovej Tretej symfónii prichádza už po prvej mohutnej 40 minútovej časti a až tak, že publikum má chuť aplaudovať.
Nasleduje nežná, hravá menuetová časť a dve scherzá predelené pomalou časťou. Hoci Mahler nechcel, aby sa príliš argumentovalo programovým vysvetľovaním, publiku ulahodia jeho popisy, ako sa v prvej časti Prebúdza Pan, prichádza leto, v ďalších Čo mi rozprávali kvety na lúke, Čo mi rozprávali zvieratá v lese, Čo mi rozprával človek, Čo mi rozprávali anjeli a napokon Čo mi rozprávala láska.
Tento skrz-naskrz prírodu a ľudské stvorenie objímajúci program je akousi osou krásnej hudby. A to Valčuha majstrovsky zastrešuje. Jemným gestom, tentokrát s dirigentskou paličkou i bez nej naznačuje, kde a ako má znieť vtáctvo, kde majú vyniknúť ľudové motívy, ktorými je Mahlerova hudba aj v tejto symfónii prepletená alebo aj, kde a s akým nasadením má nastúpiť ktorá dychová sekcia, sólistka a zbory. Orchester je nastúpený v plnom počte 120 osôb, štvormo i viac flauty, hoboje, klarinety, trúbky, pozauny, dvojmo harfy, to všetko vytvára nádherný zvuk. Znejú sóla alebo dialógy, aby potom zvuk vyvrcholil vo vláčnej, nosnej kantiléne, fascinujúcom legato a farbe, ktorú Valčuha dosahuje vďaka veľkému umeniu filharmonikov. Spomeniem krásne vstupy sólového trombonistu Slovenskej filharmónie Michala Jaška, ale aj sólového hráča Ondřeja Jurčeka na krídlovke, znejúcej z vedľajšieho foyer sály. A k tomu precítené sóla koncertného majstra Jarolíma Emanuela Ružičku, sugestívne tmavé sláčiky – violy, violončelá, kontrabasy, to sú priam vášňou, ale zároveň pokorou nabité takty.
Znie tklivé sólo českej altistky Ester Pavlů v časti, pripomínajúcej anjelov, ku ktorej sa náruživo a s chuťou pridávajú chlapci a ženský zbor. Fascinuje klarinetové sólo so vzlykaním a aj tu sa ukazuje zmes rôznych kultúrnych vplyvov na skladateľa – pôvod v Čechách, stretnutie s nemeckou, židovskou, maďarskou a rakúskou kultúrou a neskôr aj americkou. Mahler bol geniálny vo svojej originalite aj napriek tomu, že mnohé čerpal od svojich predchodcov. A aj keď bol agnostik, jeho diela akoby sa prihovárali k Bohu, sú duchovné.
Pavlů spieva pieseň, ktorá evokuje jeho cyklus Chlapcov zázračný roh a nenecháva nikoho chladným. Pamätáme si ju z uvedenia 2. dejstva Wagnerovej opery Tristan a Izolda. Už vtedy fascinovala ako Brangäne svojím zamatovým a košatým hlasom. Chlapci sa premieňajú na hravých anjelov, dielo s nimi naštudovala Magdaléna Rovňáková a Gabriel Rovňák a svietivé ženské hlasy rozospieval zbormajster Ján Rozehnal.
Texty v origináli a preklade Jely Krčméryovej-Vrteľovej boli k dispozícii a spolu so zvukovým záznamom koncertu ich môžete nájsť v archíve na webovej stránke filharmónie.
Špecifikom 3. symfónie je, že jej záverečnou časťou je tiahle Adagio. Už vo štvrtej časti mohli návštevníci obdivovať krásne kantilény orchestra a ich súznenie, ktoré bolo aj vizuálnym zážitkom, keď ťahali striktne jednotne, čo nie je samozrejmosťou. Ten záver bol však unikátny. Precítenie hudby a všetkého, čo je v jej obsahu slovami neuchopiteľné, zaplnilo zvukom celú koncertnú sieň.
Slovenská filharmónia má vysokú úroveň. Juraj Valčuha sa môže na ňu spoľahnúť a buduje ju ďalej. Jeho požiadavky sú mimoriadne a na hre to vidieť a cítiť. Filharmonici podali mimoriadny výkon. Abbadovský záver, ktorým doprial hráčom i publiku desaťsekundový oddych, kým zložil ruky a otočil sa k publiku, sa premenil na frenetický potlesk.
Recenzia odznela v Rádiu Devín 5. 3. 2024.
